Diskuze Diskusia o hlbších pravdách

Zni

tak koukám že tu diskutujete všichni,jen zakladatel kopíruje bláboly

Dabilor ::

BAGR :: vidíš?? to mne nenapadlo.. opak vinného střiku.. nevinný výstřik..

milca :: BAGR :: Dabilor :: no jen zírám a brečím smíchy už se na to pokračování těším,samozřejmě ve vašem podání

BAGR :: já nemůžu tak jsem se dlouho nezasmála treba priste,má to na pokračovanie

Dabilor :: už by jsi nás mohl znát,kam ty - tam my

milca :: Dabilor :: ještě že nenapsal hlboké výstriky

milca :: BAGR :: ha.. nenechali jste mně s ním samého..

Naozaj hlboké výstrihy spôsobujú zemetrasenia ve slipách.

Dabilor :: no to mi povídej to víš,kozí sezona je v plným proudu

no já bych řekl že hluboké výstřihy způsobují i jiné věci...

Hlboké výstrihy spôsobujú zemetrasenia!


V mnohých západných médiách sa pred nedávnom objavila informácia o prejave jedného islamského duchovného, ktorý hovoril o spojitosti hlbokých výstrihov so vznikom zemetrasení.

Osobne som bol svedkom toho, ako sa o tom rozprávali mladé ženy, cestujúce ráno do práce. Brali to ako zaujímavú perličku, zaváňajúcu spiatočníctvom, nemodernosťou, ba doslova stredovekom.

V našej, takzvanej modernej spoločnosti spôsobila táto informácia iba úsmevy, posmech a taktiež snáď aj určité zvýšenie apatie voči zaostalému islamskému svetu i voči ich fanatickým duchovným.

Ak sa ale človek pozrel nezaujatým pohľadom na spôsob medializácie onoho inkriminovaného výroku, tak v podtexte a medzi riadkami bolo možné vycítiť určitý cielený zámer. Zámer, ktorého úlohou bolo vyvolanie práve takejto nesúhlasnej celospoločenskej reakcie! Aspoň ja osobne som to tak vnímal.

Ak však ale chceme niečo naozaj objektívne posúdiť, mali by sme sa vynasnažiť danú vec čo najobjektívnejšie spoznať. Priznám sa, že ja som autentický text prejavu spomínaného duchovného nečítal a to je jeden z dôvodov, prečo sa ani nepridávam k väčšinovému, odsudzujúcemu stanovisku.

Samozrejme, že takmer všetci tí, ktorí podobné stanovisko zaujali, autentický text prejavu taktiež vôbec nečítali a pri utváraní svojho názoru sa spoľahli iba na informácie v médiách. Snáď v daktorom z nich aj bol zverejnený príslušný citát, avšak v takomto prípade si treba byť dobre vedomý toho, že s citátmi, vytrhnutými z celkového kontextu sa dá urobiť doslova čokoľvek, ak ich vedome a cielene vložíme do úplne iného kontextu. V tom sú súčasné, takzvané objektívne médiá doslova majstrami.

No a väčšine ľudí dnešnej doby, zahltených prebytkom informácií sa samozrejme nechce a ani nemajú čas veci objektívne skúmať a preto, vo svojej navyknutej plytkosti a povrchnosti myslenia, prvoplánovo prijímajú všetko to, čo sa im predostiera. S tým sa už vedome počíta!

Poďme však k jadru veci a položme si otázku: Spôsobujú naozaj hlboké výstrihy zemetrasenia? V takto prezentovanom, prvom pláne sa to naozaj zdá byť poriadne pritiahnuté za vlasy, ale skúsme sa pozrieť na celú vec trošku hlbšie a položme si tú istú otázku trochu inak: Môže mať nemravnosť a živočíšna zmyselnosť v cítení, myslení, reči a jednaní ľudí určitý negatívny vplyv na okolité prírodné dianie a na vznik rôznych prírodných katastrof, ktorými je ľudstvo permanentne sužované? V takomto prípade treba otvorene povedať, že z hľadiska objektívneho poznania o fungovaní Zákonitostí vo stvorení určitá spojitosť naozaj reálne existuje!

Akým spôsobom totiž človek cíti a myslí, takým spôsobom formuje jednak seba samého, ale zároveň i svoje okolie. Ak cíti a myslí pozitívne, ide o dobrého človeka, ktorého dobrota vplýva nie len ľudí okolo neho, ale i na jeho užšie či vzdialenejšie okolie. Ale žiaľ, platí to aj naopak! Negatívne, zlé, nečisté, zmyselné, ba niekedy až doslova zvrhlé cítenie a myslenie, utvára negatívne osobnosti, negatívne pôsobiace na všetko vo svojom okolí.

A keďže podľa fyzikálneho zákona o zachovaní energie sa žiadna energia nestráca, nestráca sa samozrejme ani negatívna energia, vytvorená nečistým a zmysleným myslením a cítením ľudí. Táto zlá energia sa sústreďuje okolo našej zemegule do určitých negatívnych energetických mrakov, z ktorých sa jej pretlak, podobne ako pri búrke, zase spätne uvoľňuje smerom k zemi.

No a je celkom logické, že zlo, vyprodukované citovou a myšlienkovou energiou ľudí nemôže spôsobiť a vyvolať nič iného, ako iba ďalšie zlo. Zlo, ktoré sa v určitom zákonitom procese nakoniec zhmotní do podoby prírodných katastrof, prostredníctvom ktorých sú bití a zraňovaní samotní pôvodcovia všetkej negativity – čiže ľudia.

V tejto súvislosti si uveďme dva príklady, zaznamenané v Biblii, ktoré bude asi každý z nás veľmi dobre poznať a síce, potopu sveta a zničenie Sodomy i Gomory. V oboch prípadoch išlo presne o ten istý scenár. Bola to živočíšnosť, nečistota, nespravodlivosť a iné, všemožné zlo, ktoré ľudia postupne stále viac a viac hromadili až nakoniec všetko vyvrcholilo katastrofálnym prírodným dianím, ktoré zničilo pôvodcov všetkého zla. Čo kto zaseje, to aj zožne! Ide o vyššiu Zákonitosť, fungujúcu v tomto stvorení!

Vráťme sa však teraz úplne na začiatok k našej otázke, či spôsobujú veľké výstrihy zemetrasenia? Jednoznačne treba odpovedať, že v zohľadnení širšieho kontextu, ktorý tu bol načrtnutý, sa toto konštatovanie spomínaného islamského duchovného zakladá na pravde. Ja osobne sa domnievam, že týmto výrokom bol myslený práve onen širší kontext diania, ktorý bol uvedený v článku a prostredníctvom ktorého sa dokonale naplňuje veľká spravodlivosť Božia.

Zvrhlé knihy, filmy, časopisy, ďalej krátke sukne, hlboké výstrihy, či iné druhy vyzývavého a zmyselného oblečenia, a ešte mnoho iných vecí, to všetko vzbudzuje a vytvára negativitu v myslení a cítení ľudí, ktorá sa zhromažďuje do obrovských, temných energetických mrakov a v spätnom účinku, prostredníctvom negatívneho prírodného diania zasahuje svojich pôvodcov.

Čo kto totiž seje, to aj bezpodmienečne žne! Buďme si vedomí týchto skutočnosti a druhý krát už povrchne a bezmyšlienkovite neodsudzujme to, čo sa v určitom, hlbšom kontexte predsa len zakladá na pravde.

Čo konkrétneho však z tohto všetkého vyplýva pre ženy? Aby sa cudnejšie a ušľachtilejšie odievali a aby sa vystríhali vnútornej, citovej a myšlienkovej nečistoty. A čo muži? Tí by mali taktiež viacej dbať na ušľachtilosť a čistotu všetkého, čo cítia a myslia a mali by sa mať na veľkom pozore pred všetkými vonkajšími podnetmi, ktoré v nich vzbudzujú vnútornú nečistotu.

Neustále totiž treba mať na pamäti, že čo kto zasieva, to aj bezpodmienečne zožne! Či už formou rôznych prírodných katastrof, ale trebárs aj nehodou, chorobou, či inými, mnohorakými spôsobmi, ktorými sa na každom z nás nakoniec predsa len naplní veľká spravodlivosť Božia, pred ktorou niet úniku pre nikoho z ľudí!

PS. Dozvedel som sa, že na slová islamského duchovného o prepojení hlbokých výstrihov so vznikom zemetrasení reagovali „moderné“ ženy západného sveta tak, že si určili jeden deň, počas ktorého budú mať všetky hlboké výstrihy. Cieľom tejto „iniciatívy“ bolo dokázať, že aj keď budú podobným spôsobom odeté, k žiadnemu zemetraseniu nedôjde.

Žiaľ, spomínané nevedomé ženy netušia, aký skrytý, vnútorný, duchovný dej svojim neuváženým činom naštartovali. Od tejto chvíle totiž začali byť tkané nitky ich osudu takým spôsobom, že skôr, alebo neskôr, v neodvratnom spätnom účinku s nimi niečo poriadne zatrasie, aby sa už raz konečne spamätali! A nemusí to byť iba zemetrasenie!

M.Š. priaznivec stránky : ao-institut.cz/

Kam miznú Vaše peniaze, moji vážení a milí?
#
# ... keď nakupujete handry, vaše peniaze putujú do Číny, keď kúpite benzín,
# vtedy idú Arabom.,keď kúpite počítačovú techniku, dostanú sa doHongkongu,
za
# ovocie a zeleninu poputujú napríklad do Španielska,
# za auto s malou spotrebou platíte Japonsku, alebo Kórei, a keď nakúpite
zbytočné
# elektronické chujoviny, podporujete Tajwan.
# ... a tým všetkým vôbec nepomáhate nášmu slovenskému hospodárstvu!
# Jediný možný spôsob, ako nechať prachy na Slovensku, je minúť ich na
kurvy,
# dobré domáce víno, alebo slivku!
# A toho sa ja držím !!!
# Mám už len jednu starosť: ako presvedčiť svoju manželku, že toto všetko
robím z
# lásky k našej vlasti!!!
#
# Váš Jano Slota

Žijú medzi nami?


Na prahu 21. storočia pozeráme späť a hodnotíme vývoj ľudskej spoločnosti z hľadiska globálneho i lokálneho. Samozrejme, ak nám život nie je ľahostajný a nezmierili sme sa s tým, že to nemá zmysel, pretože otázka zásadnej zmeny k lepšiemu v súčasnej kapitalistickej spoločnosti je sporná.

Prehliadnime teraz všetky podstatné udalosti predchádzajúceho vývoja spoločnosti a zastavme sa pri niektorých známych osobnostiach, ktoré spoločenské dianie ovplyvnili výrazne. Vystúpi pred nami celý rad osobností, ktoré získali Nobelovu cenu za mier a samozrejme i osobností, ktorých právom zaradzujeme k diktátorom a masovým vrahom. V tejto súvislosti nás oblažuje pocit radosti, že v stredoeurópskom priestore sa nenachádza osobnosť, akou bol napríklad A. Hitler, J. Stalin či Mao Ce Tung, ktorá by bola pre nás hrozbou. To nám dáva pocit bezpečia pre ďalšie budovanie našich životov a dosahovanie osobných cieľov.

Je však tento pocit radosti a bezpečia skutočne oprávnený?

Na biologickej rovine si môžeme všimnúť zaujímavý fenomén, ktorý nás môže priblížiť k správnej odpovedi na vyššie uvedenú otázku. V ľudskom organizme sa nachádza viacero druhov vírusov a baktérií, ktoré pre nás v podstate nie sú nebezpečné. Avšak len kým im nevytvoríme pôdu, v ktorej sa môžu „zachytiť“ a pôsobiť zničujúco. Túto pôdu vytvárame prekyslením organizmu, oslabením imunitného systému, nesprávnym životným štýlom a podobne. Oslabený organizmus sa stáva vstupnou bránou k tomu, aby došlo k ochoreniu, neraz až k smrti. Samozrejme, predchádza tomu naplnenie rôzne dlhého inkubačného obdobia, v ktorom vírus v tele pôsobil, avšak neprejavil sa navonok.

Paralelou tohto deja je naša spoločnosť, ktorá sa podobná telesnému organizmu svojim logickým usporiadaním. Baktériami či vírusmi sú ľudia, ktorí v sebe majú predpoklady, aby sa stali pre spoločnosť nebezpečnými. Je možné tvrdiť, že sa medzi nami takíto ľudia skutočne nenachádzajú a my sme v bezpečí iba preto, že sa dosiaľ nemohli z určitých príčin prejaviť?

Všimnime si len súčasnú politickú scénu na Slovensku. Aj dnes nájdeme na nej pôsobiť ľudí, politikov, ktorí šíria jednostranné názorové štruktúry, že hrozbou pre celkový rozvoj Slovenska sú Maďari. A čo je horšie, majú za sebou stovky, až tisíce prívržencov. Ako by asi vyzeralo ich pôsobenie, ak by sa ocitli v pozícii nekontrolovateľnej moci na úrovni štátu či Európy? Nestalo by sa spoločenské dianie na Slovensku obdobou holokaustu v modernom prevedení? Možno by sme sa divili, koľkí ľudia z radov radových továrenských robotníkov, právnikov, lekárov či športovcov by svojim politickým prejavom, ak by boli skutočne spoločensky neohrození, ďaleko predstihli deštrukciu najväčších diktátorov sveta.

Týmto samozrejme nemá byť ani náznakom povedané, že máme byť nevšímaví voči šovinistickým tendenciám niektorých maďarských extrémistov, žijúcich pre vidinu veľkého Uhorska, v ktorom budú niektoré slovanské štáty plniť úlohy poddaných. To by bol druhý extrém, do ktorého sa nesmieme dostať! Musíme dokázať zaujať jasné stanovisko v otázke práva na sebaurčenie, avšak nie siláckym nacionalizmom a násilím, ale zrelým vedomím, že našim jediným a skutočným nepriateľom môže byť v skutočnosti len naša spoločenská, kultúrna i duchovná nerozhľadenosť. Nič iné. Jedine deficit tejto rozhľadenosti je našou hrozbou, pretože jedine so slepými a hluchými ľuďmi možno manipulovať a možno ich viesť do otroctva s pocitom radosti, že kráčajú k vytúženej slobode.

Našim nepremožiteľným spojencom je teda logicky sila rozhľadenosti a charakteru, ktorá nemá nič spoločné so samotnou učenosťou, či náboženskou dogmatikou, ale je syntézou vzdelanosti a jasného mravného profilu, ktorý sa prejavuje cťou a úsilím o formovanie poriadku a krásy v každodennom živote.

Keď dokážeme investovať viac pozornosti, energie i peňazí do pravého vzdelávania a duchovného pozdvihnutia národa, o to menej budeme musieť investovať v budúcnosti do odstraňovania množiacich sa medziľudských i medzinárodných sporov. O to menej budeme tiež ohrozovaní výskytom potenciálnych spoločenských škodcov.

Pôsobenie spoločensky nebezpečných osobností nie je teda podmienené len ich reálnou prítomnosťou a povahovými dispozíciami, ako sa môže zdať, ale predovšetkým stavom zrelosti väčšiny obyvateľstva a tým, nakoľko spoločnosť vytvorí podmienky pre ich uplatnenie. Je užitočné, keď človek dokáže zistiť, či sám nepatrí k nim. Významnejší či menej významný spoločenský vplyv, ktorý človek môže získať, neničí jeho charakter, ale ho odhaľuje a umocňuje. Zneužitie tohto vplyvu na prejavy násilia je prejavom strachu a duchovnej bezmocnosti.

www.umelecka-drevorezba.sk v spolupráci s M.Š.

Cit – základný kameň našej osobnosti!


O prvotnosti ľudskej citovej schopnosti svedčí fakt, že skôr, ako sa v nás sformuje nejaká konkrétna a intenzívna myšlienka, vždy jej predchádza práve cit. Vezmime si napríklad lásku na prvý pohľad. Ide o okamžitý, mocný citový impulz, ktorý vznikne vo chvíli, keď uvidíme dotyčnú osobu. Až neskôr sa toto mocné prvotné cítenie začne postupne formovať v konkrétne myšlienky, zaoberajúce sa objektom našej lásky. Podobným spôsobom to prebieha i vo všetkých ostatných, každodenných situáciách, ktoré nám život prináša a ktoré sa nás niečím osobne bezprostredne dotýkajú.

Cítenie je teda akýmsi centrom ľudskej osobnosti a povinnosťou každého človeka je dbať o jeho čistotu a ušľachtilosť. Ak je totiž cítenie čisté, čistými budú i naše myšlienky, slová a činy, pretože toto všetko pramení v nevyhnutnej prvotnosti cítenia.

Ak ale naopak nebudeme dbať o čistotu vlastného, osobného citového prežívania a necháme si ho znečistiť rôznymi negatívnymi citmi, ako napríklad závisťou, neprajnosťou, zmyselnosťou a mnohými inými, potom nemožno vôbec očakávať, že naše myšlienky, slová a činy budú iné.

Nečistotu a zlo, ktoré v sebe skrývame v podobe vlastného, nečistého citového života, budeme totiž potom nevyhnutne šíriť ďalej do svojho užšieho, alebo širšieho okolia. Vo nevedomosti a neznalosti jedná týmto spôsobom väčšina súčasných ľudí, čo má samozrejme veľmi negatívny vplyv i v celospoločenskom meradle. Hlboký prepad všetkých vyšších hodnôt, zlá situácia v kvalite medziľudských vzťahov i v oblasti morálky je spôsobená práve týmto zásadným činiteľom a síce, nečistým citovým životom ľudí.

Ak však chceme zo súčasného, všeobecného hodnotového marazmu pozdvihnúť nie len seba samých, ale i celú spoločnosť, mali by sme omnoho viacej dbať na čistotu, kvalitu a ušľachtilosť nášho vnútorného, citového života. Celkom určite by to prinieslo veľký prospech nie len nám osobne, ale výrazne by sa tým zlepšila i dnešná, nepriaznivá a neradostná celospoločenská klíma.

Tých pozitív, ktoré by to prinieslo je však omnoho viac, pretože úsilie o ušľachtilosť cítenia má ešte aj iný, duchovný, do vnútra našej bytosti smerujúci rozmer.

Bdelosťou nad čistotou cítenia môžeme totiž časom vnútorne zjasnieť natoľko, že začneme čoraz viacej a viacej vyciťovať nášho ducha, ktorý je pravým a najhlbším jadrom každej ľudskej osobnosti. Náš duch je to večné a nezničiteľné v nás! Jeho pôvod a domov je vo večnej duchovnej ríši, s ktorou má trvalé spojenie. No a duchovná ríša sa nachádza v blízkosti Božej a je teda v spojení so Stvoriteľom.

Človek, ktorý sa poctivo snaží o udržiavanie čistoty cítenia môže postupne, prostredníctvom čoraz čistejšieho vyciťovania hlasu svojho ducha nájsť určité spojenie s Bohom a jeho Vôľou. Vôľa Božia, vo svojej všemúdrosti, ukazuje každému z nás, v každej životnej situácii cestu, ktorou máme kráčať. Cestu, ktorá je našou osobnou cestou k šťastiu, radosti a mieru.

Ak sa teda človek dokáže vnútorne prečistiť natoľko, že je schopný vyciťovať Vôľu Božiu, ak ju začne zohľadňovať vo svojom živote a bude kráčať cestami, ktoré mu ukazuje, jeho život sa stane jedným veľkým, radostným putovaním v ústrety Svetlu a večnému, nekonečnému šťastiu.

Vážna snaha o dodržiavanie čistoty cítenia má teda všestranne blahodarné účinky a to jednak smerom von, k zušľachteniu našej osobnosti i k zlepšeniu hmotných pomerov na zemi a jednak smerom do vnútra, k nájdeniu a prebudeniu schopnosti vyciťovania Boha a jeho Vôle.

A ak túto zásadu čistoty osobného citového života bude dodržiavať trebárs hoci aj zarytý ateista, ak v tom bude naozaj dôsledný, časom a úplne nenásilným spôsobom nájde napokon, ako to najvyššie zosobnenie všetkej Čistoty a Ušľachtilosti Boha aj on, pretože na základe fungovania zákona rovnorodosti to inak ani nie je možné.

M.Š. priaznivec stránky : ao-institut.cz/

Maci :: no já nevím tak mi to přišlo meilem.. od jisté doby sbírám vtípky ve slovenštině..

Dabilor :: ty seš teda to snad ne prečo to povedáš tady veď aj u nás sa to može stat

Prečo sa všetci boja Lakatoša z 1.B ?
# -Lebo má otca v 8.A

Zodpovednosti nikto neujde!


Človek má dar slobodnej vôle a týmto s darom môže naozaj slobodne disponovať. Môže ho používať k dobru, alebo ku zlu – to je čisto jeho osobná vec. Môže sa teda rozhodovať úplne slobodne, avšak v nijakom prípade sa už potom nemôže zbaviť dôsledkov, ktoré mu jeho rozhodnutia prinesú.

S darom slobodnej vôle je totiž neoddeliteľne spojená ZODPOVEDNOSŤ! Zodpovednosť za všetko, čo sme kedy mysleli, cítili, hovorili a činili! Nech už to bolo dobré, alebo zlé! Spravodlivý a neomylný Zákon spätného účinku nám vráti vždy presne to, čo sme sami zo svojej slobodnej vôle do toho stvorenia zasiali. Ak to bolo dobré, vráti sa nám dobro a ak to bolo zlé, vráti sa nám zlo!

Je to tak úžasne jednoduché a dokonalé, že človek musí ostať naozaj v úžase nad neomylným dianím, prostredníctvom ktorého sa samočinne naplňuje veľká Spravodlivosť Božia.

Čo kto zaseje, to aj zožne! Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva! Tieto príslovia nie sú ničím iným, ako vyjadrením neomylného Zákona, ktorého účinkom nemôže ujsť nikto z ľudí. Buďme si toho vedomí a od tejto chvíle sa snažme siať vo svojom cite, vo svojich myšlienkach, v slovách a činoch iba dobro, aby sme mohli iba dobro žať.

To je totiž jediná cesta k spokojnosti, šťastiu a naplneniu ľudského bytia na tejto zemi. Lebo k šťastiu, k spokojnosti a k vnútornému mieru sa nemôžeme nikdy dopracovať tak, že budeme konať nečestne, nečisto a nespravodlivo, že budeme klamať a zraňovať iných a podobne, ako je to dnes vo všeobecnosti zvykom.

Ten zdanlivý prospech, to zdanlivé dobro a šťastie, ktoré tým získame, nemôže mať nikdy trvalý charakter, pretože nakoniec nás predsa len vždy dostihnú spravodlivé spätné účinky.

Ľudí a svetskú spravodlivosť možno totiž oklamať, avšak nikdy nemožno oklamať veľkú Spravodlivosť Božiu, ktorá skôr, alebo neskôr každému vráti presne to, čo on sám zasial. Taká je skutočná Pravda o živote!

Keby ľudia poznali túto jednoduchú zákonitosť a plne si uvedomovali, čo to pre každého z nich osobne znamená, museli by sa strániť každého zlého činu, každého zlého slová, ba každej zlej a nečistej myšlienky, alebo citu.

Museli by sa strániť všetkého zla, pretože i za to najmenšie a najnepatrnejšie raz celkom určite ponesú osobnú zodpovednosť, ktorej sa nikto z nás nemôže vyhnúť.

Ak človek o týchto veciach vie, alebo aspoň niečo tuší, musí sa s hrôzou a údesom dívať na zlé, nečestné, nečisté, a nesprávne jednanie väčšiny súčasných ľudí, pretože spravodlivé spätné účinky, ktoré ich raz za to očakávajú, budú musieť byť pre nich doslova tragické, či dokonca zničujúce.

Preto ten, kto je ešte schopný zamyslieť sa nad sebou a svojim konaním, nech tak učiní so všetkou vážnosťou. A potom nech sa urýchlene zmení tak, aby mu spravodlivý Zákon spätného účinku mohol prinášať iba dobro.

Viem, že tieto slová si neprečítajú mnohí ľudia, ktorým by mohli nesmierne pomôcť, pretože na podobné, z ich pohľadu „hlúposti“ nemajú čas, alebo takýmto „nezmyslom“ a „výmyslom“ jednoducho neveria. Spomínané vesmírne Zákonitosti však neberú žiaden ohľad na to, či o nich ľudia vedia, alebo nie! Či o nich vedieť chcú, alebo nechcú! Tieto Zákonitosti jednoducho fungujú! Vo svojom pokojnom, neotrasiteľnom a neosobnom pôsobení nakoniec zničia každého, kto si z ich neznalosti a z vlastnej ľahkomyseľnosti každú hodinu, každú minútu, ba každú sekundu sám pre seba formoval smrtonosnú lavínu spätných účinkov.

Účinky tej istej Zákonitosti však rovnako pokojne a neosobne pozdvihnú k mieru, šťastiu, radosti a spokojnosti každého, kto sa vedome snažil konať iba dobro. Každý z nás má právo slobodnej voľby a iba na ňom záleží, akú alternatívu si sám pre seba vyberie. Jedine on sám bude totiž musieť nakoniec zožať všetku úrodu, ktorú si zasial.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Koncentráky made in kapitalizmus!


V kapitalistických koncentračných táboroch Asus, Tesco, Shimano, Kes, Plus, LG-Philips, McDonalds a iných sú pracujúci kontrolovaní súkromnými fašistickými službami, ktoré dávajú pozor, aby nehovorili, nechodili na záchod, usmievali sa a plnili rekordmanskú pracovnú normu, za ktorú často nedostanú ani minimálnu mzdu, keď trebárs dobrovoľne odmietnu zostať v práci štyri hodiny na viac.

Ženy v období menštruácie nosia v kapitalistických koncentrákoch červené šatky na rukávoch, takže môžu navštíviť toalety viac, než raz za smenu. Je im to však strhnuté z almužny.

Boháči a takzvaní politici, z ktorých mnohí v skutočnosti nikdy nepracovali a taktiež nimi kúpené médiá nechcú nič počuť o realite kapitalistického raja, nechcú, aby sa o tom hovorilo a písalo. Namiesto toho, ako odpútavajúci manéver, sú noviny vždy plné informácií o zločineckých režimoch na druhej strane sveta.

Toľko citát z úvodu jednej internetovej diskusie. Sú to slová, drsne a nezaobalene odhaľujúce skutočnú, pravú tvár súčasnej pokryteckej spoločnosti. Spoločnosti, v ktorej majú vládne garnitúry plné ústa slobody, demokracie a dodržiavania ľudských práv, avšak na druhej strane, v tej istej spoločnosti sú neraz ľudia nútení pracovať priam vo feudálnych podmienkach.

No a v krajinách tretieho sveta, kde je za účelom čo najväčších ziskov investovaný kapitál ekonomicky najvyspelejších štátov s takzvanou najdlhšou tradíciou „demokracie“, tak tam sú pracovné podmienky doslova otrokárske.

Pozrime sa však na celú vec z hľadiska vyšších Zákonov, stojacich nad zákonmi ľudskými, ktorých účinkom podliehajú všetci ľudia a to bez toho, či o tomto nezvratnom fakte chcú oni sami niečo vedieť, alebo nie.

K vyššie popísaným, neľudským praktikám by nikdy nemohlo dôjsť, keby naša civilizácia rešpektovala už 2000 rokov známu, jednoduchú zásadu, ktorá znie: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!

Keby sa ľudia riadili touto zásadou pri svojom podnikaní, pri investovaní, pri tvorbe rôznych projektov, v práci, jednoducho pri všetkom, čo robia, navždy by sa museli stratiť všetky, vyššie spomínané prejavy bezohľadnosti, bezcitnosti a neľudskosti. Život podľa tejto zásady by bol totiž praktickým prejavom úcty a lásky k našim blížnym.

Žiaľ, takto žiť sme sa nenaučili po celé stáročia a preto sa sami, nerešpektujúc Zákon Lásky, automaticky staviame pod Zákon Spravodlivosti.

Oko za oko, zub za zub! Čo kto zaseje, to aj zožne! Ako sa do hory volá, tak sa hory ozýva! Presne takýmto spôsobom účinkuje železný Zákon Spravodlivosti, ktorý každému neomylne vráti presne tú mieru bolesti, utrpenia, disharmónie a nespravodlivosti, akú on sám spôsoboval iným. A to čím neskôr, tým dôraznejšie a tvrdšie!

A ak sa teraz opäť prenesieme k asociácii praktík v koncentračných táboroch, ktoré boli spomenuté na začiatku, tak práve Zákona nepodplatiteľnej Spravodlivosti, zosobneného v slovách: Čo kto zaseje, to aj zožne, by si mali byť zvlášť vedomí všetci tí hlavní velitelia súčasných koncentrákov, zastúpení majiteľmi, akcionármi a vrcholnými manažérmi firiem. Mali by si ho byť vedomí aj ich slepo poslušní poskokovia a vykonávatelia ich vôle, zosobnení vedúcimi, majstrami a inými, ktorí majú v náplni práce terorizovať a šikanovať obyčajných, radových pracovníkov.

Áno, ľudské zákony im to beztrestne dovoľujú, ale z hľadiska vyšších Zákonov zožnú skôr či neskôr zodpovedajúce ovocie toho, čo sami svojim neľudským prístupom zasievali. Zožnú to rozličným spôsobom a to či už formou zdravotných, pracovných, rodinných, alebo psychických problémov, formou nehôd a neočakávaných nešťastí a tak ďalej a tak ďalej. A ak účinky veľkej Spravodlivosti Božej nepocítia v tomto svojom súčasnom živote, vôbec to neznamená, že im snáď unikli. Tieto účinky ich dostihnú dokonca aj po ich smrti!

Na záver nech je preto ešte raz zdôraznené: Buď sa ľudia budú riadiť Zákonom Lásky, vyjadreným v slovách: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe!

Alebo, ak ho budú ignorovať, sami sa tým stavajú pod účinky Zákona Spravodlivosti, vyjadreného slovami: Oko za oko, zub za zub, alebo, čo kto zaseje, to aj zožne!

Pre mnohých tých, ktorí sa dobrovoľne rozhodli ísť práve touto cestou, bude ich osobná žatva nesmierne trpká, ba až zničujúca, pretože počas svojho života zostávali hluchými a slepými voči všetkým varovaniam a vo svojom egoizme iba sústavne kopili vinu za vinou, aby nakoniec, pod obrovským balvanom samým sebou nahromadených vín naveky biedne zahynuli.

M.Š. priaznivec stránky : ao-institut.cz/

Majitelia firiem medzi sebou:
Pocúvaj, ty dávas vyplaty zamestnancom, ked je kríza?
Nedávam, a ty?
Nedávam , a chodia do práce i tak?
Áno, chodia.
Pocúvaj, nemali by sme od nich vyberat vstupné?

Zmeňme zlý systém vzdelávania!


Takmer všetko je v dnešnej dobe skrivené a prekrútené doslova v pravý opak! Prekrútený a pokrivený je i súčasný systém vzdelávania, pretože v deťoch cieľavedome rozvíja iba rozumový rozmer ich osobnosti, kým všetko ostatné je podradné a druhoradé!

Tejto skutočnosti zodpovedá nepísané, ale reálne členenie predmetov na základných školách. Prvoradými, váženými a dôležitými sú podľa názoru pedagógov i rodičov všetky predmety rozumového charakteru, prednostne stimulujúce len a len rozumovú časť mozgu, to znamená matematika, fyzika, chémia, jazyky, história a podobne.

Druhoradými, podradnými a doslova iba trpenými sú všetky ostatné predmety, ktorých úlohou je rozvoj citovosti a emocionality, etiky a morálky, pohybovej kultúry a pozitívneho vzťahu k prírode a podobne.

Aký je ale výsledok takejto rozumovej jednostrannosti, ktorou je postihnuté základné, stredné i vysoké školstvo? Výsledkom je rozumovo mimoriadne vybavená osobnosť, ktorá sa je neraz schopná dostať veľmi rýchlo na vysoké posty v politike, v štátnej správe, v podnikaní, atď. V týchto vysokých pozíciách však automaticky prichádzajú rôzne nástrahy morálneho druhu, spočívajúce v možnosti beztrestného zneužitia, alebo privlastnenia si trebárs určitých finančných prostriedkov, majetkov, alebo iných hmotných výhod.

No a žiaľ, keďže do týchto „osobností“ nebola nikdy cieľavedome a pevne vštepená morálka a etika, je úplne jasné, že v takýchto chvíľach osobnej morálnej skúšky vždy zakolíšu. Lebo žiaľ, to rozumovo racionálne, ku ktorému boli jednostranne vedení a vychovávaní z nich urobilo iba vypočítavých egoistov, prednostne hľadiacich len na svoje vlastné dobro a až potom, ak vôbec, na dobro ostatných. Áno, chladný rozum a racionálna rozumovosť, bez adekvátne rozvinutého morálneho protipólu je presne takéhoto druhu.

Tým však žiaľ, všetky nádeje spoločnosti vkladané do vzdelania a vzdelanosti vychádzajú do veľkej miery nazmar, pretože namiesto snahy o dobro celku, o dobro a prospech celej spoločnosti usilujú rozumoví ľudia prednostným spôsobom iba o dobro seba samých. Chladný rozum funguje presne takto a nie inak! Až príliš jasné dôkazy potvrdenia tejto skutočnosti môžeme vidieť v správaní sa ľudí v politike, v podnikaní, v štátnej správe, či hocikde inde. Všade vládne iba chladný, vypočítavý rozum, za ktorým beznádejne zaostáva elementárny, morálno – ľudský rozmer.

Aby k takémuto niečomu nedochádzalo, mal by sa zmeniť predovšetkým doterajší zlý systém výchovy a vzdelávania. Keď som na začiatku hovoril o tom, že v súčasnosti je prekrútený v pravý opak, napraviť by sa dal jednoducho tak, že sa všetko obráti opačne, ako je tomu dnes.

A ak mám byť úplne konkrétny, čo sa týka základného školstva, tak tu by mali byť všetky predmety, v súčasnosti prvoradého charakteru, hierarchicky presunuté nižšie a na prvé miesto by sa mali dostať predmety, v súčasnosti zaznávané a druhoradé.

Prečo? Pretože napríklad úlohou predmetu výtvarná výchova a hudobná výchova je rozvoj emocionálneho a citového rozmeru osobnosti dieťaťa.

Ďalej je tu etická a náboženská výchova, ktoré by nemali byť iba nejakým rozumovým memorovaním Biblie, jej výkladov, či tradícií jednotlivých náboženských konfesií tak, ako je tomu dnes. Na týchto predmetoch by sa malo skôr vychovávať, ako učiť! Vychovávať k praktickému, morálno – etickému jednaniu v každodennom živote! Trebárs napríklad formou nacvičovania divadelných hier, v ktorých bude deťom ukazované správne riešenie určitých modelových situácií z ich vlastného, každodenného života.

Ďalej by nemala chýbať ekologická výchova, vyslovene prakticky budujúca pozitívny vzťah mladej generácie k prírode, k jej ochrane a k životu v súlade s ňou. A to všetko formou exkurzií, výletov a vychádzok, formou starostlivosti o políčka, poznávaním a zberom liečivých rastlín a podobne.

Ďalej predmet telesná výchova, ktorý by mal byť skôr predmetom výučby telesnej kultúry a mal by byť koncipovaný úplne inak pre chlapcov a inak pre dievčatá.

Ďalej by nemal chýbať predmet s názvom „Zdravá výživa“, aby sa deti už od útleho veku učili jesť nie to, čo im chutí, ale predovšetkým to, čo je pre nich naozaj zdravé a prospešné.

Ďalej predmet pracovné vyučovanie, na ktorom by deti získavali základné manuálne zručnosti, skutočne a reálne potrebné pre život a jeho koncepcia by mala byť opäť iná pre chlapcov a iná pre dievčatá.

Samozrejme, súčasťou výchovno – vzdelávacieho procesu by aj naďalej zostali predmety rozumového charakteru, avšak mal by sa výrazne znížiť ich časový rozsah a zároveň prehodnotiť obsahová štruktúra každého z nich.

V súčasnosti sú totiž žiaci doslova zahlcovaní obrovským množstvom samoúčelných informácií, ktoré v podstate slúžia iba pre učenie samotné. Pre reálny život sa z toho dá upotrebiť iba nepatrný zlomok, kým všetko ostatné nemá v skutočnosti absolútne nijaký praktický význam.

Cieľom nového spôsobu koncepcie výchovy a vzdelávania má byť osobnosť emocionálne a citovo bohato rozvinutá, osobnosť stojaca na pevných morálno – etických základoch, osobnosť s hlbokým, pozitívnym vzťahom k prírode a k jej ochrane, osobnosť znalá zásad správnej životosprávy, plne zodpovedná za svoje vlastné zdravie.

Jedine takýmto spôsobom rozvinutý ľudský jedinec totiž dokáže využiť nadobudnuté rozumové poznanie správnym spôsobom, čiže v prospech spoločnosti, v prospech celku.

Dovtedy, kým k takejto zmene systému výchovy a vzdelávania nedôjde, do toho času bude dnešný, pokrivený školský systém aj naďalej produkovať iba rozumovo zdatných jedincov, avšak s trestuhodne zanedbaným emocionálno – citovým a morálno – etickým rozmerom ľudskej osobnosti. Pre absenciu tohto rozmeru budú s takýmito deťmi permanentné problémy a to tým väčšie, čím budú deti staršie, ako to už možno dnes jasne vidieť na žiakoch vyšších ročníkov základných škôl, ktorí sa stávajú takmer nezvládnuteľnými. S deťmi v puberte boli problémy vždy, ale až v takejto miere, v akej je tomu dnes, to v dávnejších dobách prísnejšej morálky neexistovalo!

Je jasne, že v dlhodobejšom horizonte nemôže niečo podobného priniesť spoločnosti nikdy nič dobrého! Viď morálny kredit ľudí v súčasnej politike, v štátnej správe, v podnikateľskej sfére, ale trebárs i v zdravotníctve a podobne.

Je teda naozaj na čase zmeniť to a so zmenou treba začať od samotného základu, čiže od zmeny koncepcie výchovy a vzdelávania na základných školách a potom následne i na všetkých ostatných typoch škôl.

No a do času, kým bude celý školský systém nastavený správnym spôsobom by bolo dobré, keby si súčasní pedagógovia boli už teraz vedomí všetkých, vyššie uvedených skutočností, aby ich už dnes, pokiaľ je to len možné, zohľadňovali pri výkone svojej profesie ak chcú, aby mala ich námaha význam a aby deti, ktoré prejdú ich rukami boli pre spoločnosť naozaj prínosom a nie nešťastím. Nešťastím, zosobneným rozumovo zdatným, vzdelaným, ale citovo chudobným, chladným a egoistickým ľudským jedincom.

PS. Všimnime si, ako sa v súčasnosti prekrúcajú pojmy. V pedagogickej terminológii sa vraví o výchovno – vzdelávacom procese. Výchova má byť teda na prvom mieste a vzdelávanie až na druhom. Aká je však realita? Úplne opačná! Pre nadmieru vzdelávania nezostáva v školách čas na výchovu! Čiže na to, čo je prvoradé tak, ako nám to správne napovedá termín výchovno – vzdelávací proces.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Neuveriteľná správa o existencii prírodných bytostí!


Kto vlastne sú a kde sa skrývajú spomínané prírodné bytosti? Naozaj existujú, alebo je to všetko iba výmysel? Ak sa pozrieme do minulosti, môžeme o nich nájsť zmienky v textoch starých Grékov, Rimanov, Slovanov a Germánov. Nájdeme o nich zmienky i v starých slovenských bájach, rozprávkach a povestiach. V týchto dávnych dobách žili totiž ľudia v omnoho užšom spojení s prírodou a preto mohli tieto bytosti vidieť, vnímať a komunikovať s nimi.

Absolútne nič v prírode nefunguje samočinne, akosi samo od seba, ako sa nazdávame. Vo veľkom prírodnom dianí sa o každú konkrétnu činnosť stará nejaký, celkom konkrétny druh prírodných bytostí. O vodstvo sa starajú víly, rusalky a vodníci. O kvety a rastliny elfovia, o horniny a pôdu gnómovia a tak ďalej a tak ďalej. Ľudia minulých dôb ich naozaj videli a ich rozprávky a povesti čerpajú práve z tejto osobnej skúsenosti a sú teda postavené na celkom reálnom základe. I v súčasnosti existujú ľudia, ktorí môžu tieto bytosti vidieť a vnímať, avšak dnes sú to už naozaj iba jednotlivci, kým v minulosti to bol jav viac menej všeobecný.

Ďalej však existujú i bytosti hierarchicky vyššie stojace, majúce na starosti väčšie prírodné celky, alebo väčšie prírodné diania. Každé pohorie má svojho hlavného bytostného a taktiež i každá rieka. A dokonca i každé vesmírne teleso! Najvyššou bytostnou Zeme je Erda, bytostnou Mesiaca Luna a bytostným Slnka Apolón. A ak ideme ešte ďalej, existujú potom i bytosti živlov. Napríklad bytostný ohňa – Gréci ho nazývali Hefaistos, bytostný všetkých morí – Rimania ho nazvali Neptún, bytostný bleskov a hromov – známy slovanský Perún a tak ďalej.

Na najvyššom vrchole celej hierarchickej štruktúry stojí ich vládca – Grékmi nazvaný Zeus a Rimanmi zase Jupiter, prebývajúci na hore Olymp. Starí Germáni nazývali zase túto horu Vallhalou.

No ďalej napríklad je i určitou, celkom konkrétnou bytosťou zastúpená každá cnosť. Trebárs múdrosť stelesňuje Grécka Athena, lásku Afrodita a tak ďalej.

Dávne národy tieto bytosti vskutku vnímali a každý z nich si ich pomenoval inými, vlastnými menami. A keďže v tej dobe to bolo to najvyššie, čo mohli ľudia vidieť a vnímať, nazvali tieto bytosti jednoducho bohmi. V skutočnosti to však nie sú žiadni bohovia, ale služobníci, v prírodnom dianí verne naplňujúci skutočnú Vôľu Božiu. Práve vďaka ich vernej službe bezchybne funguje celé obrovské stvorenie.

Všetok nesúlad a disharmóniu, ktoré sa v súčasnosti vo stvorení nachádzajú doň vniesol iba človek a to svojou odtrhnutosťou od prírody a tým súčasne i stratou schopnosti vnímania prírodných bytostí, ktoré mohli a stále ešte sú schopné viesť ľudí správnym smerom, čiže k harmonickému životu v súlade s prírodou.

Príčinou tejto tragickej a zhubnej ľudskej odtrhnutosti je odvrátenie sa od poznania a rešpektovania skutočnej Vôle Božej! Ľudia totiž už po stáročia kráčajú iba cestami vlastnej vôle, čím spôsobujú veľké zlo prírode, ale aj sebe samým.

A ak sa to v dohľadnej dobe nezmení, bytostné sily, spravujúce a ovládajúce všetko dianie v prírode nakoniec zmätú v mohutnom spätnom účinku všetkého doterajšieho nesprávneho jednania ľudí svojvoľný ľudský druh z tejto planéty. Zostať na nej budú môcť iba jednotlivci, ochotní žiť v súlade a harmónii s prírodou a teda i s bytosťami, ktoré ju spravujú a zároveň v súlade so skutočnou Božou Vôľou – v súlade s Božími Zákonmi, panujúcimi v tomto stvorení!

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

když už jsem u té slovenštiny...

víte co dělají Slováci, když vyhrají v hokeji nad Českem? - Vypnou
PLAYSTATION a jdou spát!

Zločin prenájmu!

Kto má odvahu, môže si hneď na začiatku urobiť krátky, ale drsne pravdivý test kvality vlastnej osobnosti. Predstavte si teda, že ste majiteľom viacerých bytov, alebo nehnuteľností na lukratívnom mieste. S akým vnútorným postojom by ste ich prenajímali? Za A: S úmyslom čo najviac zarobiť? Za B: S úmyslom byť za primeranú protihodnotu nápomocný tým, ktorí nehnuteľnosť nevlastnia, alebo nemajú hotovosť na vlastný byt? Ak ste odpovedali A, ste v postate zlodej! Ak ste odpovedali B, ste čestný človek.

Prednedávnom mi jedno 11 ročné dievča povedalo, že jeho rodičia stavajú druhý dom, ktorý budú prenajímať. Z jej slov na mňa zavanula ziskuchtivosť. Celkom nedávno som sa tiež dozvedel, aké veľké sumy, idúce do desiatok tisíc slovenských korún, musia platiť nájomcovia rôznych obchodov a obchodíkov v jednom malom slovenskom mestečku.

Reálna situácia je taká, že ten, kto vlastní byt, alebo inú nehnuteľnosť si z toho, kto si tieto priestory prenajíma, urobí svojho osobného otroka. Tento otrok mu musí odovzdávať veľkú mieru vlastného zisku, ktorý vyprodukuje a majiteľ nehnuteľnosti ho v podstate celkom legálne, ale v skutočnosti nekresťansky okráda.

Nielen v tomto smere, ale celkovo vládne v spoločnosti princíp, že ak ľudia niečo majú alebo niečo vlastnia, čo iní nemajú a nevlastnia, využívajú spravidla „šikovne“ svoju silu, svoje prednosti a svoju prevahu na to, aby čo najviac získali od ľudí, ktorí sa momentálne voči ním nachádzajú v ekonomicky nevýhodnejšej pozícii a sú na nich určitým spôsobom závislí.

Kto teda niečo má, chce mať ešte viac a to na úkor toho, kto má menej. Tak sa z bohatých stávajú ešte bohatší a s chudobnejších ešte chudobnejší. Namiesto vzájomnej pomoci jedných druhým vládne naopak všade snaha „šikovne“ využívať slabiny iných vo svoj osobný prospech a profitovať z nich. V skutočnosti ide podlosť a zlodejstvo najhrubšieho zrna.

A žiaľ, ani tam, kde by človek oprávnene očakával príklad pomáhajúcej lásky k blížnym, a síce v cirkvách, ani tam sa ho nedočká. Ceny prenájmov priestorov patriacich cirkvám sú rovnako úžernícke, ako kdekoľvek inde. Rovnako rýchlo sa v nich striedajú rôzni majitelia obchodov a obchodíkov, ako je to možné na vlastné oči pozorovať v onom, na začiatku spomínanom, malom slovenskom mestečku.

V tejto súvislosti sa mi akosi samovoľne vybavuje scéna z filmu o Jánovi Husovi, ktorý odchádzal obhajovať svoje, vysokým stavom nepohodlné učenie do Kostnice. Cestou sa zastavil na fare u farára, lojálneho s jeho náukou. Ten mu dal jesť a poskytol nocľah. Postupne sa však na faru začali zhromažďovať i zrobení sedliaci z tamojšej dediny, ktorí neuposlúchli výstrahu svojej vysokej cirkevnej vrchnosti, upozorňujúcej ich na to, aby sa tomuto človeku vyhli, pretože je to diabol.

Ján Hus sa s nimi pustil do reči a spýtal sa ich, pod akou vrchnosťou slúžia? Či pod svetskou, alebo pod cirkevnou? „Pod cirkevnou“ – odpovedali oni. A Hus na to s istou dávkou irónie: „No tak to je vám potom naozaj sveta žiť. Veď cirkevná vrchnosť sa bezpochyby ako prvá sama riadi zákonom lásky k blížnemu, takže keď majú plné sýpky oni, máte ich aj vy a keď sú oni sýti a zaopatrení, ste sýti a zaopatrení i vy.“

Zrobení sedliačikovia sa po týchto slovách zomkli okolo neho a spustili príval ponôs a sťažností na to, ako úboho a biedne sú nútení živoriť pod cirkevnou vrchnosťou.

Koľko sa na tom zmenilo po niekoľkých stáročiach? Nie až tak veľa, pretože cirkvi zdierajú iných úplne rovnako, ako všetci ostatní naokolo.

V ústrety všetkým chamtivcom a zlodejom, nech už z radov ateistov a materialistov, alebo z radov cirkví však znie požiadavka: Nepokradneš! Táto požiadavka nám bola daná nikým nie menším, ako samotným Stvoriteľom a to v zmysle úcty a spolunáležitosti s našimi blížnymi.

Túto požiadavku nemožno obísť pokryteckými a vypočítavými ľudskými zákonmi, ktoré sú úmyselne stavané tak, aby takzvaným „šikovným ľuďom“ dovoľovali beztrestne a pod pláštikom legálnosti okrádať iných. Hoci z hľadiska pokrivených ľudských názorov sa takéto niečo považuje za úplne normálne, legálne a zodpovedajúce zákonitostiam takzvaného voľného trhu, v skutočnosti to nie je nič iného, ako zlodejstvo, priečiace sa pravému významu prikázania – Nepokradneš.

Je vrcholne naivné domnievať sa, že Vôľu Božiu možno oklamať podobnými rozumovými vytáčkami. Zhora, zo Svetla je totiž vždy vnímaná podstata veci a nie ľudské rozumové snahy túto podstatu obísť, oklamať, alebo prekrútiť v pravý opak.

A keby napokon všetci tí, ktorí sa rôznymi spôsobmi previňujú voči prikázaniu Nepokradneš vedeli, aké mimoriadne nepriaznivé, ba až tragické osobné dôsledky im z toho vyplynú, veľmi rýchlo by od podobného konania upustili, pretože nijaké bohatstvo sveta by im za to nestálo.

Svojich blížnych však pokojne a v ilúzii zdanlivej beztrestnosti okrádajú naďalej preto, lebo vo svojej hmotnej obmedzenosti netušia absolútne nič o veľkej Spravodlivosti Božej, ktorej nemôže nikto a nikdy uniknúť. Božie mlyny melú totiž pomaly, ale isto! So železnou Spravodlivosťou predsa len nakoniec rozdrvia a na prach rozomelú všetku tú zlodejskú háveď, ktorá svojou bezodnou a nenásytnou chamtivosťou doteraz zamorovala celé stvorenie. Dávajme si veľký pozor, aby sme sa nakoniec aj my samotní neocitli medzi nimi.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Dabilor ::

krása slovenštiny:

prvů flašu jsme dopili do jednej a do tretej pol druhej...

Pozitívne ovocie katastrofy na Haiti


Ľudia zvyknú vravieť, že všetko zlé je na niečo dobré a v tomto konkrétnom prípade je to naozaj pravda. I taká obrovská katastrofa, ku akej došlo na Haiti, priniesla predsa len niečo dobré, čo je na tomto svete, v bežnom, každodennom živote už takmer zriedkavosťou. Priniesla neobyčajné prejavy solidarity, prejavy nezištnej ochoty pomáhať, prejavy konkrétnej a aktívnej spolupatričnosti s ľuďmi, ktorí sa ocitli v nešťastí.

Kvôli väčšej efektivite a rýchlejšej časovej účinnosti pomoci trpiacim ľudia dokázali zrazu odsunúť neprekonateľné ideologické rozpory – Kuba dovolila prelet cez svoj vzdušný priestor americkým lietadlám s humanitárnou pomocou.

Táto katastrofa dokázala dokonca, aspoň na krátky čas negovať aj to, na čom stojí celá naša civilizácia. Dokázala negovať zhubnú túžbu po peniazoch a po zisku – Francúzsko navrhlo ostatným národom, aby boli krajine, spustošenej zemetrasením, odpustené všetky jej štátne dlhy.

Tak predsa len na dne ľudských duší tkvie pravá ľudskosť, čistá nezištnosť, ochota pomáhať si navzájom, tkvie tam vzájomná spolupatričnosť a hlboké spolucítenie s utrpením iných. Toto sú naozaj tie najväčšie, najušľachtilejšie a najhodnotnejšie ľudské vlastnosti a je nesmierna škoda, že ľudia od nich upúšťajú okamžite, ako náhle sa výnimočné pomery čo len trochu stabilizujú.

Potom sa žiaľ, všetci opäť egoisticky zamerajú iba sami na seba, na svoj osobný prospech, na svoj osobný zisk a na svoje osobné pôžitky a to i na úkor a účet iných ľudí. To veľké, ušľachtilé, dobré a čisté je odrazu zasypané, zabudnuté a stratené. Akoby bolo akýmsi záhadným a nepísaným pravidlom, že človek je skutočne človekom iba vtedy, keď je zle! Iba v kritických, hraničných a vypätých situáciách! Jedine vtedy sa akýmsi zázračným spôsobom dokáže zrazu vzopnúť k pravej ľudskosti.

Ako náhle sa však pomery upravia a stabilizujú, ľudia okamžite strácajú svoju veľkosť a stávajú sa vo svojom myslení a jednaní bezcitnými egoistami, pohybujúcimi sa na najspodnejších a najpodradnejších priečkach v hierarchii pravého človečenstva.

V súčasnej dobe sa dosť veľa vraví o konci sveta, o Apokalypse, o celkovom zrútení modernej civilizácie, či o celosvetovom kolapse, ku ktorému smerujeme preto, lebo sme v sebe zasypali všetky hodnoty pravej ľudskosti.

Áno, súčasný spôsob myslenia a jednania ľudí je istou cestou ku skaze! K veľkému celosvetovému zrúteniu doterajšieho systému usporiadania ľudských vecí, čo bude mať pre civilizáciu na planéte Zem priam nedozierne následky. Všetko, čo po stáročia zdanlivo spoľahlivo fungovalo sa zrazu zakolíše a potom neočakávane zrúti a to tak, že nezostane ani kameň na kameni. Všetko, v čo ľudia verili, v čo usilovali a čo považovali za dôležité sa zrazu ocitne v troskách a to okrem iných závažných dôvodov určite aj práve preto, aby v tomto zrútení, v tejto biede, hlade, chorobách, v beznádeji a bezvýchodiskovosti v ľuďoch opäť zahorelo ...pravé človečenstvo! Pravé človečenstvo, ku ktorému sa nikdy trvalo nedokázali vzchopiť vtedy, keď všetko ešte aspoň zdanlivo dobre fungovalo.

Vzájomná ľudská súdržnosť, vzájomná pomoc, podpora, nezištnosť a spolupatričnosť, ktoré na zemi vždy chýbali, práve tieto vlastnosti sa v oných ťažkých chvíľach stanú doslova podmienkou prežitia. A keďže zrútenie bude naozaj veľké a ďalekosiahle, pomery sa tak rýchlo neznormalizujú, takže tie veľké a ušľachtilé ľudské vlastnosti, ktoré v sebe dokážu ľudia aktivovať iba v krízových situáciách, v nich budú môcť hlboko zakoreniť a plne sa rozvinúť v ich dušiach.

A tak sa teda stane to tragické, mnohými náboženskými systémami predpovedané, apokalyptické dianie, veľkou školou pravej ľudskosti na našej planéte.

Zostáva naozaj na hlbšie zamyslenie, či je takéto niečo vôbec potrebné? Veď všetku tú čistú nezištnosť, ochotu pomáhať iným a podporovať ich, všetku tú ľudskú spolupatričnosť a pripravenosť vychádzať si vzájomne v ústrety máme predsa v sebe! Je to skryté hlboko v nás! Očividné svedectvo reálneho jestvovania týchto ušľachtilých vlastností vydali predsa ľudia pri nedávnej katastrofe na Haiti.

Prečo ale nie sme ochotní a schopní ponechať si tieto vlastnosti natrvalo a riadiť sa nimi v práci, v rodine, v podnikaní, v politike, či vo vzťahoch medzi národmi? Prečo ich nedokážeme plne nerozvinúť v bežnom, každodennom živote? Veď to už predsa raz skúsme! A ak sa nám to podarí, potom už nebudú musieť nikdy prichádzať žiadne prírodné, či iné katastrofy iba preto, aby nás tomu naučili.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

tralala tralala tralala....

Príčiny tragédie na Haiti


Tragickým následkom zemetrasenia na Haiti sa mohlo predísť, keby ľudstvo poznalo skutočné, hlboké, vnútorné, duchovné príčiny katastrof podobného druhu. Sú dvojakého druhu.

Prvá príčina:

Chod celého hmotného univerza i všetkých, jemnejších, ľuďom neviditeľných častí tohto obrovského stvorenia spravujú našim hmotným zrakom neviditeľné, ale reálne jestvujúce, bytostné sily. Ide o celkom konkrétne bytosti, starajúce sa o plynulý chod prírodného diania. Starajú sa o rastliny, o zem, o oheň, o vodu, o vzduch, o prirodzené striedanie ročných období, o vulkanickú činnosť a podobne. Dávne národy, žijúce v omnoho užšom kontakte s prírodou, ako my dnes, ich mohli svojimi jemnejšie vyvinutými zmyslami jasne vyciťovať, vnímať a komunikovať s nimi.

Do činnosti týchto bytostí patrí i formovanie ľudského osudu. Prebieha to tak, že ako náhle vznikne v človeku nejaká myšlienka, alebo nejaký cit, ako náhle vysloví určité slovo, alebo vykoná určitý čin, bytostní to ihneď sformujú do vlákna, presne zodpovedajúceho kvalite tej ktorej myšlienky, citu, slova alebo činu. No a tieto vlákna tvoria potom základný materiál, z ktorého je bytostnými tkaný koberec ľudského osudu.

Ak boli naše city, myšlienky, slová a činy čisté a spravodlivé, ak boli dobré a ušľachtilé, potom bude koberec nášho osudu, utkaný bytostnými jasný a krásny a cesta po ňom nám bude spôsobovať iba radosť a šťastie.

Ak ale boli naše city, myšlienky, slová a činy zlé, nečisté, nespravodlivé, skazené, povrchné, zraňujúce iných a podobne, bytostní to presne v takomto zmysle zatkajú do vlákien nášho osudu. A ak sa stane, že miera všetkej tej negativity prekročí určitú únosnú hranicu, ak sa miera tejto hromadiacej sa nečistoty stane doslova zničujúcou, potom bytostným nezostane nič iného, ako práve takéto zničenie pre dotyčného jedinca postupne formovať a zatkávať do vlákien jeho osudu! Tak to prebieha v prípade každého jednotlivého človeka, ale i v prípade veľkých skupín obyvateľstva, či celých národov!

A jedného dňa napokon príde čas, kedy bytostné sily prírody sformujú zničenie a deštrukciu, ktorá bola zatkaná do vlákien osudu ľudí, do celkom konkrétnej, reálnej a hmotnej podoby – do prírodnej katastrofy! Tá potom nakoniec zničí, alebo nesmierne hlboko zraní každého, kto si svojimi negatívnymi myšlienkami, citmi, slovami a činmi toho najrôznorodejšieho druhu práve takéto zničenie sám pre seba sformoval.

To je teda prvá príčina prírodných katastrof s tragickými dôsledkami. Vyvarovať sa tragédiám tohto druhu je možné jedine hlbokou vnútornou premenou k dobrému! Jedine premenou k čistote a ušľachtilosti našich citov, myšlienok, slov i celého nášho jednania! Jedine snahou o spravodlivosť, podporu a pomoc všetkým ľuďom okolo nás i celému stvoreniu!

Druhá príčina:

Môže ňou byť prirodzená tektonická činnosť, prostredníctvom ktorej bytostné sily doteraz vždy formovali a aj v súčasnosti formujú prírodné podmienky na našej planéte. V prípade takéhoto diania, ktoré je pripravované pomerne dlhý čas, sa jeho strojcovia – bytostní, snažia ľudí varovať. Snažia sa, aby sa o tom včas dozvedeli a mohli podniknúť zodpovedajúce kroky na svoju vlastnú záchranu.

Žiaľ, problém v komunikácii však spôsobuje ľudský faktor! Lebo hoci človek bol, je a vždy aj zostane neoddeliteľnou súčasťou prírody, už pomerne dosť dlhú dobu proti prírode priam programovo bojuje, ničí ju, drancuje, utláča a devastuje. Človek bezcitne týra rastliny i zvieratá, otravuje zem, vodu i vzduch a to všetko iba kvôli svojej chamtivosti. Chamtivosti, ktorá chce stále viac a viac, ktorá nemá hraníc a ktorá siaha vysoko nad skutočné, reálne potreby ľudsky dôstojného života na tejto planéte.

A táto bezcitná chamtivosť, táto nesmierna necitlivosť voči prírode urobila z človeka sebca, neschopného počuť a vnímať niečo iné, ako iba to, čo on sám považuje za správne a dôležité. No a práve pre túto vlastnú hrubosť a necitlivosť sa stali ľudia neschopnými zachytiť a vnímať výstražné hlasy bytostných, snažiace sa ich varovať a upozorniť na pripravované vulkanické, alebo tektonické prírodné procesy.

Pre slepotu a hluchotu ľudí, pre ich vnútorné upriamenie sa iba na hmotný prospech a hmotné pôžitky je teda nakoniec málokto schopný zachytiť výstražné hlasy bytostných a z tohto dôvodu potom dochádza k obrovským a zbytočným stratám na ľudských životoch. Jemné hlasy bytostných môžu totiž vnímať iba ľudskí jedinci čistého vnútra, čistého vnútorného, to znamená, citového a myšlienkového života, ktorí sú ešte spojení s prírodou.

A smutný fakt, že takýchto ľudí je už len veľmi málo, je teda tou druhou príčinou veľkých obetí na životoch, spôsobených rôznymi druhmi živelného prírodného diania. Tragédiám tohto druhu sa dá zabrániť iba prostredníctvom znovu získania kontaktu s bytostným svetom a to prostredníctvom snahy o udržiavanie čistého vnútorného života a prostredníctvom nadobudnutia pravej pokory a úcty k prírode.

Tento text vznikol preto, aby v ňom boli presne a jasne definované možné príčiny katastrof, akou bolo nedávne zemetrasenie na Haiti, aby sa takéto niečo už nikdy nemuselo opakovať. Ak budú dve vyššie uvedené, základné príčiny ľuďmi správne pochopené a ich pozitívnym prístupom k veci definitívne odstránené, potom vznikne na našej zemi dokonalá harmónia. Dokonalá harmónia medzi ľuďmi navzájom i medzi ľuďmi a prírodou! Harmónia, v ktorej budú nešťastia podobného druhu raz a navždy jednoducho vylúčené.

Ak sa však ľudia vo svojej materiálnej hluchote a slepote rozhodnú tieto veci nebrať do úvahy a neakceptovať ich, potom sa katastrofy, podobné tej na Haiti budú opakovať čoraz častejšie, až nakoniec skončí táto civilizácia na planéte Zem jedným obrovským nešťastím. Až sem to môže dohnať naša chladná rozumová „múdrosť“ a naša odtrhnutosť od prírody. Vari naozaj chceme, aby to došlo až takto ďaleko?

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Polemika o nepoškvrnenom počatí Krista 2


Vo vianočnom čase dostali vo vysielaní slovenského rozhlasu priestor mnohí predstavitelia rôznych cirkví a vierovyznaní. Jednému z nich položila poslucháčka otázku, ako by vysvetlil účinkovanie Ducha pri Ježišovom nepoškvrnenom počatí. Dotyčný povedal, že k vyčerpávajúcej odpovedi by bol potrebný obsiahly a komplikovaný teologický výklad, na ktorý niet v relácii času. Stručným a jednoduchým spôsobom to vraj nie je možné vysvetliť a z tohto dôvodu sa poslucháčka odpovede nedočkala.

Ak ale niečo nejde vysvetliť jednoduchým a všetkým pochopiteľným spôsobom je to vzdialené Pravde! Prečo si asi Kristus nevyvolil svojich učeníkov z radov vzdelaných zákonníkov a farizejov? Prečo si ich vybral z radov rybárov a podobných, úplne jednoduchých ľudí? Preto, lebo práve oni, vo svojej prostote a jednoduchosti, boli Pravde vnútorne omnoho bližšie! Skutočná Pravda je totiž prostá, ba až detsky jednoduchá a preto pochopiteľná každému. To je jej základné kritérium! K jej pochopeniu nie je preto potrebné dlhodobé teologické vzdelávanie, ani rozsiahle a komplikované teologické výklady.

Ako to teda bolo v skutočnosti s nepoškvrneným počatím Ježiša Krista? Mária bola Svetlom určená k tomu, aby sa stala telesnou matkou Syna Božieho. Zvestovanie ju malo upovedomiť a duševne pripraviť na jej veľké poslanie. Mária ho prežila vo svojom vnútri, čo znamená, že anjel neprišiel ku nej hmotne, čiže fyzicky.

Mária pri Zvestovaní a pastieri pri narodení Krista boli totiž v tej konkrétnej chvíli omilostení k tomu, že sa im otvoril duchovný zrak a oni mohli vnímať dianie, prebiehajúcej v inej, nehmotnej realite. Na základe Zákona rovnorodosti možno totiž vysoké duchovné a božské bytosti vnímať jedine našim duchom, našim duchovným zrakom. Náš hmotný zrak môže vnímať iba hmotné a keďže anjeli nie sú hmotnej podstaty, nemôžeme ich v nijakom prípade vidieť hmotnými očami.

Je však ešte iný spôsob priblíženia sa vysokých bytostí ľuďom v hmotnosti, a to je vtelenie. To znamená, fyzické zrodenie sa medzi pozemskými ľuďmi presne tak, ako tomu bolo u Syna Božieho a ako tomu bolo i u mnohých prorokov a zvestovateľov, ktorí sa vtelili na zem z vyšších úrovní stvorenia.

Duševne pripravená Zvestovaním žila teda Mária v očakávaní splnenia veľkého zaľúbenia zo Svetla. V tej dobe zahorela čistou a silnou láskou ku Kreolovi, ktorý bol rímskym stotníkom. S ním fyzicky počala dieťa. Služobné povinnosti prinútili Kreola odísť, ale keďže ich láska bola obojstranná sľúbil, že tak rýchlo, ako mu to len bude možné, sa k Márii vráti. To aj splnil, hoci už bolo neskoro, pretože mu dosť dlhý čas trvalo, kým u cisára Augusta dosiahol svoje prepustenie z vojenskej služby.

Keďže teda Kreolus nechodil, Mária pod tlakom okolia, svojej matky a z obavy, že jej dieťa bude vysmievané a bude mu ubližované, nakoniec privolila sobášu s Jozefom, ktorý sa o Máriu uchádzal a ktorý sa stal Ježišovým náhradným otcom.

Kristovo pozemské telo bolo teda splodené presne tak, ako telá všetkých ostatných ľudí, pretože inak to podľa Zákonov stvorenia, reprezentujúcich Vôľu Božiu nie je vôbec možné. A Kristus, ako sám prehlásil, prišiel Zákony plniť a nie obchádzať, alebo rušiť.

V mojom prvom článku o nepoškvrnenom počatí Krista mi bolo vytknuté, že Ježišove vyššie uvedené slová o naplňovaní Zákona som použil nesprávne, pretože v evanjeliách sú uvedené v zmysle naplnenia židovského Zákona, čiže Písma.

Čo však je v skutočnosti židovský Zákon? Je to sprostredkovanie poznania o fungovaní Zákonov stvorenia, o fungovaní Božej Vôle vo stvorení a to formou, pochopiteľnou ľuďom vtedajšej doby. Židovský Zákon nie je teda nič iného, ako poznanie o Zákonoch stvorenia, ktoré prišiel Kristus svojim životom napĺňať a svojou náukou ich ľuďom opäť nanovo objasniť.

Kristus teda neprišiel naplniť tendenčné a pokrivené, ľudské výklady Písem, ale jedine Zákony stvorenia, čiže Vôľu Božiu, na základe ktorej židovský Zákon vznikol.

Ale vráťme sa naspäť k nepoškvrnenému počatiu. Máriin duševný stav, navodený Zvestovaním spôsobil, že pri telesnom plodení boli odsunuté všetky zmyslené pudy hlboko do úzadia. Tým sa stalo toto plodenie telesne nepoškvrneným – to za prvé.

Za druhé – v polovici tehotenstva, keď sa do detského telíčka v lone matky inkarnuje ľudský duch, v Máriinom prípade, prostredníctvom jej silného, vnútorného napojenia smerom k Bohu, došlo na základe Zákona príťažlivosti rovnorodého, k inkarnácii bezbytostnej Božej iskry – Syna Božieho! Ježiš bol teda telesne človek, ale vnútorne bol časťou živého Boha!

Kristus neprišiel na zem preto, aby sa stal výkupnou obetou! To je blud! Blud, ktorý zahmlieva a kriví skutočný zmysel je ho príchodu! Syn Boží prišiel preto, aby nám priniesol čisté a ničím neskalené poznanie Božej Vôle, podľa ktorej máme žiť, ak chceme byť pozemsky šťastnými a kráčať duchovne nahor, smerom k Svetlu.

A práve na to, čiže na život podľa Kristovho Slova mal byť po celé stáročia cirkvami kladený všetok dôraz! To bolo a je to najpodstatnejšie! To, že je svet dnes taký zlý, aký je a že speje ku skaze zavinili v nemalej miere cirkvi, ktoré posunuli a skrivili skutočný zmysel a význam Kristovho príchodu.

Ak by totiž cirkvi viedli ľudí jedine k životu podľa Božieho Slova, ak by im v tom sami išli príkladom, mohol dnes svet vyzerať úplne inak a ľudia mohli vo stvorení konať činy, podobajúce sa zázrakom. Ich veľké činy, podobné zázrakom, by pramenili zo života podľa Božej Vôle, čiže z hlbokého poznania Zákonov stvorenia a vedomého súladu života s nimi. Vtedy by tiež ľudia zároveň pochopili, že vo stvorení nemôže jestvovať nič, čo by vybočovalo z rámca týchto Zákonitostí. Uvedomili by si, že nijakých zázrakov v skutočnosti niet!

„Zázraky“, opisované v Biblii sa naozaj stali! Kto sa ale učí poctivo poznávať Božiu Vôľu, čiže Zákony stvorenia, ten už dnes môže vedieť, ako sa presne, v rámci týchto Zákonov, každý jednotlivý „zázrak“ naozaj udial.

Ten, kto sa o poznanie skutočnej Božej Vôle, prejavujúcej sa v Zákonoch stvorenia nesnaží, pre toho tieto činy, kvôli jeho vlastnej nevedomosti a neznalosti, zostanú i naďalej „zázrakmi“. Človek dneška však už nemá, ba nemôže stáť vo stvorení nevedomý a naivne, vo svojej slepej viere veriť v „zázraky“ tak, ako kedysi, keď ľudia ešte nemali k dispozícii také veľké Poznanie, aké máme dnes.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

furt tu mele o početí.... no začíná hezky ne??

BAGR :: neboj maximálně nám zakáže vstup....a to je něco co mi vůůůbec nebude vadit...

Dabilor :: sakra,přejdi radči na jinou diskuzi tohle vypadá na dlouho

BAGR :: hele vyprovokujem ho ne???
smilan :: když tak žádáš diskusi.. viz název.. tak se zapoj a řekni nám k tomu něco no ne??

Nepoškvrnené počatie Ježiša Krista



Čo znamená pojem dokonalosť? Dokonalosť je absolútny vrchol všetkého. Je to maximum toho, čo je vôbec možné dosiahnuť. Je to jednoducho niečo absolútne dokonalé, nad čo už nie je nič iného. To, čo je dokonalé nemožno už nijakým spôsobom meniť, ani vylepšovať, pretože dokonalosťou bol jednoducho dosiahnutý vrchol, nad ktorý niet.

S plne adekvátnym opodstatnením možno slovo dokonalosť spojiť iba s jedným jediným pojmom – s pojmom Boh! Jedine On je naozaj dokonalý a dokonalé je i všetko, čo vytvoril. Dokonalé je teda, v jeho ucelenom a komplexnom pôsobení, i celé ohromné stvorenie, ktoré vzniklo a je udržiavané samočinným pôsobením Zákonov stvorenia. Tieto Zákony nesú v sebe pečať svojho Tvorcu a sú preto dokonalé. To znamená, že všetko, čo v mnohých úrovniach stvorenia vzniká a čo sa tam deje, môže vznikať a diať sa jedine v rámci spomínaných, dokonalých Zákonov.

Z toho všetkého teda celkom logicky vyplýva, že vo stvorení nemôže dôjsť k deju, alebo činu, ktorý by nejakým spôsobom vybočoval z rámca pôsobenia Zákonov stvorenia. To však prakticky znamená, že nikde vo stvorení nemôže jestvovať nič takého, ako sú zázraky. Každý, kto pripúšťa možnosť jestvovania zázrakov, tým vo svojej naivite a nevedomosti popiera dokonalosť fungovania Zákonov stvorenia a tým i dokonalosť Božiu.

Ako si však vysvetliť mnohé činy, opísané napríklad v Biblii, ktoré sú vo všeobecnosti považované za zázraky?

Ľudia na zemi nikdy nežili a doposiaľ nežijú podľa Zákonov stvorenia, čiže podľa Božej vôle. Nesnažia sa poznávať a nepoznajú ich dokonalé pôsobenie a preto je všetko ľudské dielo kusé a nedokonalé, vykazujúce mnohé chyby a nedostatky. Táto neznalosť je hlavnou príčinou všetkej biedy, utrpenia a zla na zemi.

Zo Svetla bolo vykonané nesmierne mnoho preto, aby sme nezostali v takejto fatálnej nevedomosti o Zákonitom dianí vo stvorení. V nevedomosti, ktorá by nakoniec musela zapríčiniť zrútenie celej civilizácie, ku ktorému dnes predsa len smerujeme.

Aby teda ľudia precitli, z času na čas sa z vyšších úrovní stvorenia vteľovali na zem zrelší duchovia, majúci za úlohu im vhodnou formou sprostredkovať znalosť o fungovaní spomínaných Zákonov, pretože iba život v súlade s nimi im môže priniesť mier, spokojnosť a šťastie.

No a keďže títo zrelší duchovia si so sebou na zem vždy prinášali omnoho vyššiu úroveň poznania Zákonitostí univerza, ako bolo všeobecne na našej planéte bežné, mohli v rámci tohto svojho hlbšieho poznania konať činy a veci, ktoré sa ostatným javili ako niečo neobyčajného.

Dnes je však už potrebné vedieť, že nijaké zázraky nejestvujú! V plnej miere sa to vzťahuje i na život Ježiša Krista, ktorý bol Poslom z tých najvyšších Výšin. Bol Synom Božím, ktorý sám o sebe povedal, že neprišiel na zem Zákony rušiť, ale naplniť.

Všetky neuveriteľné činy, ktoré Ježiš na zemi konal, sa z dôvodu jeho najvyššieho možného prepojenia so Zákonmi stvorenia, museli absolútne nevedomým ľuďom tejto planéty javiť ako zázraky. Vždy, v každom jednotlivom prípade však išlo o dianie, ktoré prebehlo v rámci dokonalých Zákonov stvorenia, pretože nad dokonalosť Božiu, ktorá sa prejavuje vo fungovaní týchto Zákonitostí, už niet nič iného. Neexistujú výnimky, ani zlepšenia, pretože čo je raz dokonalé, je proste už definitívne a nemenné!

Ak teda je podľa týchto Zákonov podmienkou pre pozemské zrodenie predchádzajúci telesný styk muža a ženy, nemohlo tomu byť inak ani v Ježišovom prípade. Je vari nevyhnutnosť telesného spojenia dvoch pohlaví, ktorá je potrebná za účelom pozemského zrodenia nového ľudského jedinca nečistá a poškvrnená? Táto nevyhnutnosť predsa vznikla účinkami dokonalých Zákonov stvorenia, reprezentujúcich vôľu Božiu! Nie je teda na nej nič nečistého a touto cestou prišiel na zem i Ježiš, ktorý, ako už raz bolo povedané, prišiel Zákony napĺňať a nie rušiť.

A predsa bolo Kristovo počatie nepoškvrnené! Došlo k nemu totiž z čistej lásky a s pohľadom upretým k Stvoriteľovi. Keď Mária prežila vo svojom vnútri Zvestovanie, ktoré je opísané v Biblii, toto prežitie vrcholne naplnilo celý jej vnútorný život. Tento jej duševný stav, ktorý bol Svetlom chcený, odsunul vo chvíľach telesného spojenia s mužom, ktorého veľmi milovala, všetky zmyselné pudy hlboko do úzadia, čím sa stalo Ježišovo počatie telesne nepoškvrneným.

Išlo tu o dej, ktorý je na tejto zemi predsa len ojedinelý, pretože u ľudí je pri plodení takmer vždy to pudovo telesné viac, alebo menej prevládajúce. Telesné plodenie však ako také nečisté nie je! Je to nevyhnutnosť pre zrodenie sa každého človeka na tejto zemi, ktorá je daná dokonalými Zákonmi stvorenia.

Iba vnútorný, duševný stav ľudí pri tomto akte rozhoduje, či a do akej miery bude vzájomné spojenie muža a ženy poškvrnené, alebo nepoškvrnené. Poškvrnené mierou prežívania zvieracej zmyselnosti, alebo naopak, zušľachtené čistou a obapolnou láskou, s pohľadom upretým k Stvoriteľovi. Od tohto kritéria sa totiž následne odvíja duševná kvalita, alebo nekvalita novo na zem prichádzajúcich, ľudských jedincov, a preto by si toho mal byť vedomý každý pár, ktorý sa chystá mať deti.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Dabilor :: jj.som z toho voľaký zmetený

hele myslím že to bude ta "hlubší pravda"

BAGR :: no není to cvok??

Dabilor :: ??

hele už jsi někdy něco měl se ženskou??

Skutočná Pravda je jednoduchá!


Hmotný svet a hmota samotná je niekedy naozaj veľmi zložito formovaná, ale skutočná Pravda o živote je prostá a jednoduchá. Jedine jej pochopenie nám však môže dať reálny kľúč k ovládnutiu hmoty a zároveň ukázať cestu k šťastnému životu na zemi.

Aby sme to lepšie pochopili, predstavme si strom, ktorý má tisíce listov, nachádzajúcich sa na tisícoch drobných konárikoch. Tieto drobné konáriky rastú na hrubších konárikoch, tieto zase na ešte hrubších a tie nakoniec na hrubých nosných konároch, vychádzajúcich priamo z kmeňa.

Všetka vonkajšia, mnohotisícová bezpočetnosť teda vychádza z jednoty – z jedného jediného kmeňa, v ktorom sa nachádza srdce stromu.

No a presne takto isto je to aj s Pravdou, ktorá je nesmierne zložitá v mnohorakosti jej vonkajších, hrubo hmotných prejavov, ale jednoduchá, prostá a jednotná v jej samotnej podstate.

Súčasný materialistický svet a súčasná materialistická veda si predsavzala hľadať poznanie prostredníctvom skúmania mnohorakých, vonkajších hmotných prejavov, čomu nemôže byť nikdy konca a čím nie je možné v nijakom prípade dospieť k samotnej podstate. Táto cesta hmotného poznávania nie je cestou k Pravde, ale naopak, slepou uličkou, v ktorej sa všetko úsilie ľudí o poznanie doslova rozplýva, triešti a zostáva iba na povrchu.

Cesta k poznaniu skutočnej Pravdy vedie jedine cez pochopenie podstaty všetkých javov, cez pochopenie základných Zákonitostí, ktoré hýbu stvorením. Vedie k pomyselnému kmeňu stromu, z ktorého prúdi miazga do všetkých nespočetných konárov, konárikov a listov. A toto jadro, tento kmeň, čiže Pravda, na ktorej princípoch funguje stvorenie, je v skutočnosti jednoduchá a pochopiteľná každému. Stačí k tomu iba čistá, prostá a prirodzená, doslova detská citová otvorenosť presne tak, ako nám o tom hovoril kedysi Kristus. Práve toto je však pre ľudí v ich súčasnej, rozumovej prekomplikovanosti asi tým najťažším.

Vraví sa, že v kvapke vody je ukrytý celý vesmír. Inými slovami povedané, každá jednotlivosť vo stvorení povstala z jednej a tej istej Pravdy. Vo svojom otvorenom a čistom cite majú ľudia schopnosť Pravdu vycítiť a nahliadnuť, avšak iba vtedy, keď sa vnútorne stanú takými istými ako je Ona, čiže jednoduchými, prirodzenými a čistými.

Ak to dokážeme, v tom okamžiku dostávame do rúk kľúč k bráne pochopenia všetkých mnohorakých jednotlivostí vo stvorení, za ktorými sa predsa vždy skrýva jediná a tá istá Pravda, z ktorej všetko povstalo. Poznanie skutočnej Pravdy o stvorení je teda jedinou reálnou cestou k odhaleniu všetkých jeho tajomstiev a tým zároveň i cestou k neuveriteľným možnostiam, o ktorých sa ľudstvu dneška doteraz ani len nesníva.

Hľadajme teda ozajstnú Pravdu, ktorá jestvuje a ktorú je i napriek všetkým súčasným zmätkom predsa len na tejto zemi možné nájsť. Pravdu, ktorá je vo svojej prostote a jednoduchosti dostupná každému, iba že nie každý je ochotný vyvinúť intenzívne osobné úsilie k tomu, aby sa k nej dopracoval.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Veľký zlom v mojom osobnom živote


Prečítajme si krátku osobnú výpoveď človeka, v ktorej sa hovorí o tom, aké prežitie a aká skúsenosť mala pre neho, v jeho osobnom živote, ten najväčší význam. Možno tieto slová pomôžu aj nám ostatným:

Z rôznych strán, či už v zamestnaní, v rodine, pri odpočinku, alebo hoci aj cestou po ulici, všade na nás útočí veľké množstvo nečistých, negatívnych a nedobrých myšlienkových foriem. Neustále vyvstávajú v našej mysli a človek, ktorý nevie absolútne nič o nevyhnutnosti udržiavania vlastných myšlienok čistými nevedomky a neraz bez zlého chcenia podáva ruku týmto temným prúdom. Vo svojej naivite a nevedomosti sa potom zapletá s temnotou a síce tak, že komunikuje a vnútorne sa zaoberá so spomínanými, nečistými myšlienkovými formami.

A pri tom to vôbec nemusí byť zlý človek! Môže to byť neraz i človek veľmi dobrý, ktorý ale o týchto veciach nič nevie a netuší, že by mohli mať pre neho až taký veľký význam, nakoľko sa zvykne vravieť, že predsa na myšlienky clo neplatí. Žiaľ, opak je pravdou a ja osobne viem o čom hovorím, pretože sám som mal kedysi podobný názor.

Ako bleskom z jasného neba a ako veľkým zjavením bolo však pre mňa krátke pravidlo, ktoré ma doslova citeľne vnútorne oslobodilo od mnohej temnej záťaže. To pravidlo znie: „Udržujte krb svojich myšlienok čistý. Tak založíte mier a budete šťastní.“

Tieto prosté slová znamenali rozhodujúci obrat v mojom osobnom živote, pretože som si uvedomil, že ten, kto sa snaží dbať o čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia, ten jednoducho nemôže inak, ako čisto a ušľachtilo jednať. Z nášho vnútra totiž vychádza všetko, čo robíme, čiže naše slová i skutky. Ak je teda naše vnútro čisté a dobré, bude potom automaticky takým i všetko ostatné, na čo siahneme.

V tejto súvislosti som si neskôr, po výrazne pozitívnych zmenách v mojom osobnom živote, položil otázku: Čo by asi bolo zo mňa a so mnou dnes, keby som sa o tomto zlatom pravidle doteraz nedozvedel? Nechcem na to ani len pomyslieť.

Bolo by to totiž so mnou asi tak, ako s mnohými inými ľuďmi, ktorí vo svojej nevedomosti podávajú ruky zlu a nečistote vo svojich myšlienkach. Podľa Zákona tiaže sú potom tlačení týmto temným bremenom kamsi hlboko nadol, čo má samozrejme, bez toho, že by si to oni sami uvedomovali, veľmi negatívny vplyv na ich každodenný život a čo sa na ich veľké a nemilé prekvapenie v plnej miere prejaví a ukáže až po odložení pozemského tela, čiže po fyzickej smrti

Obťažkaní temnom budú musieť potom klesnúť do temných úrovní, zodpovedajúcich ich rovnorodosti a to skutočne aj vtedy, keby i v mnohých iných veciach išlo o relatívne dobrých ľudí. O to väčšie by potom bolo ich utrpenie.

Vedomosť o nutnosti udržiavania krbu svojich myšlienok čistým je naozaj niečím nesmierne cenným, hodnotným a schopným zmeniť náš život k lepšiemu. Táto znalosť by sa preto mala rozšíriť do povedomia celej spoločnosti. Ak by ju ľudia prijali a začali aplikovať vo svojom vlastnom, osobnom živote, určite by postupne dospeli k zlepšeniu jeho kvality, čo by sa následne prejavilo ich vyrovnanosťou, vnútorným pokojom a prežívaním životného šťastia.

V celospoločenskom meradle by takáto pozitívna snaha mnohých jednotlivcov nakoniec zastavila všeobecný, morálny a mravný úpadok, sekundárne sa prejavujúci úpadkom ekonomiky a hospodárstva. Celá spoločnosť by potom konečne mohla postupne začať napredovať naozaj smerom nahor.

Zostáva iba otázku, či prekomplikovaní ľudia súčasnej doby sú vôbec schopní prijať a uvedomiť si, že by východisko z ich osobných problémov i problémov celej spoločnosti mohlo byť až také jednoduché. V skutočnosti však také jednoduché naozaj je. Prečo to teda neskúsiť?

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

čo to tu táráš???

Musí naozaj dôjsť až k najhoršiemu?


Vo vnútri každého vnímavého človeka, ktorý sa bdelo rozhliada okolo seba, musí pri pozorovaní jednania väčšiny dnešných ľudí vzniknúť jeden veľký a zásadný rozpor.

Na jednej strane si totiž zo srdca želá, aby relatívny pokoj, mier, blahobyt a dostatok vydržal čo najdlhšie. Želá si, aby bolo čo najmenej chudoby, hladu a ožobračovania. Aby nebolo kríz, utrpenia, biedy, či rôznych prírodných katastrof, ako sú zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

Na druhej strane však s nesmiernou bolesťou v srdci vníma všadeprítomnosť neuveriteľnej povrchnosti, plytkosti a ignorovania poznania základných Zákonov vo stvorení. Vníma až akúsi aroganciu v ich prekračovaní a vidí, že takmer všetko, čo ľudia robia, robia v ostrom nesúlade s týmito Zákonitosťami, čoho nevyhnutným dôsledkom nemôže byť nič iného, ako chudoba, hlad, ožobračovanie, krízy, bieda, epidémie, zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody.

Koľko už odznelo slov a rôznych výstrah, upozorňujúcich, že ignorovanie Zákonov stvorenia nemôže zostať natrvalo bez katastrofálnych dôsledkov? Koľko prednášok, koľko článkov, koľko literatúry, koľko rôzneho iného úsilia bolo vynaložené za posledné roky na to, aby ľudia pochopili nesmiernu vážnosť situácie a aby na základe toho zmenili svoje myslenie a jednanie.

A všetko akoby bolo márne! Ľudia zostávajú aj naďalej slepými a hluchými! Vôbec ich to nezaujíma a žijú si iba po svojom. Vo svojej povrchnosti a zaslepenosti tým však kráčajú v ústrety katastrofálnemu zrúteniu celého súčasného systému usporiadania ľudských vecí. Kráčajú v ústrety kolapsu, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.

Ak totiž k ich dušiam a srdciam nedokážu preniknúť varujúce slová, či už písanou, alebo hovorenou formou, ak už naozaj ľudské slovo nie je schopné prelomiť pancier všeobecnej plytkosti a povrchnosti, ak slová nie sú schopné vniknúť do najhlbšieho vnútra ľudí a prinútiť ich k zamysleniu a zmene postojov, potom žiaľ, príde celkom zákonite niečo iného.

Niečo omnoho tvrdšieho a prieraznejšieho, čomu sa už nebude dať vyhnúť zaužívanou ľahostajnosťou a čo zasiahne každého jednotlivého človeka bez výnimky. Bude to utrpenie nevídaných rozmerov, ktoré svojou krutosťou a drsnosťou nakoniec predsa len zlomí navyknutú povrchnosť ľudstva. Ľudstva, ktoré vlastným, dlhodobým ignorovaním účinkov Zákonov stvorenia zrazí samo seba na kolená a tak dokonale a až do samého dna prežije malosť, nedostatočnosť a úbohosť všetkého, čomu doteraz verilo.

Priblížme si to na príklade človeka, ktorý si žije v relatívnom zdraví a všetko sa mu darí. Niet ničoho, čo by nejako výraznejšie narušovalo vcelku uspokojivý ráz jeho každodenného života, takže nemá potrebu zaujímať sa o nejaké pomyselné Zákony stvorenia, alebo o nejaký hlbší, duchovný rozmer vlastného života. Veľmi rýchlo by vysmial každého, kto by mu chcel hovoriť o niečom podobnom. Až raz ...

Až raz jedného dňa príde vážna choroba a tomuto človeku sa zrazu zrúti všetko to, čo pre neho malo nejaký význam a čo považoval za potrebné a dôležité. Avšak vo chvíli, keď sa celý jeho predošlý život zrazu rozpadne v trosky, práve v tejto chvíli si onen človek začne klásť otázky, ktoré by si pred tým nikdy nebol býval položil. Zrazu sa začne sa pýtať a hľadať odpovede na to, aký má ľudský život v skutočnosti zmysel, aké sú pravé životné hodnoty a čo vlastne nasleduje po našej smrti.

Ako je teda vidieť, ťažká choroba môže byť niekedy pre človeka doslova darom, pretože ho dokáže vytrhnúť z tupého ošiaľu povrchnosti a materializmu a je schopná nasmerovať ho na cestu skúmania pravého zmyslu ľudského života. Na cestu hľadania pravých životných hodnôt a skutočnej pravdy o živote.

Choroba teda neraz dokáže to, čo je u mnohých ľudí v ich plnom zdraví a aktivite absolútne nepriechodné. Ťažká choroba im teda dá neraz duchovne omnoho viac, ako ich celý predchádzajúci aktívny život v plnom zdraví, strávený v plytkosti myslenia a honbe za pseudohodnotami. Takí sú už ľudia.

No a žiaľ, úplne rovnaké to bude aj v globálnom, celosvetovom meradle. Presne takto sa to prihodí celému ľudstvu, ak ... Ak výzvy o životnej nevyhnutnosti poznania a podriadenia sa Zákonom stvorenia konečne nezoberieme naozaj vážne a nezačneme sa nimi zaoberať.

Nie, nemusia prísť zemetrasenia, povodne, veterné smršte, suchá, požiare a neúrody, nemusí prísť hlad, utrpenie, krízy a epidémie, ak pochopíme hlbokú vážnosť nevyhnutnosti poznania skutočného zmyslu ľudského bytia vo stvorení a jeho naplnenia. Ak pochopíme nevyhnutnosť hľadania Pravdy a bezpodmienečnú nutnosť vradenia sa do fungovania Zákonov stvorenia.

Prečo toho nie sme schopní bezbolestne a bez zbytočného utrpenia? Dnes by sa snáď ešte bolo možné takéhoto utrpenia vyvarovať, alebo ho svojim pozitívnym prístupom aspoň výrazne obmedziť. Ak však tento čas správne nevyužijeme, v blízkej budúcnosti bude musieť naozaj dôjsť k tomu najhoršiemu, pretože žiaľ, nič iného už nedokázalo preraziť pancier ľudskej ľahostajnosti a tupej nevedomosti.

Potom však v nijakom prípade neobviňujme Boha! Skutočným vinníkom a skutočnou príčinou všetkých hrôz budeme iba my sami! Bude ním naša vlastná, súčasná ľahostajnosť voči tým najzásadnejším otázkam ľudského bytia.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Katastrofálny stav spoločnosti a hľadanie východísk z neho


Súčasná spoločnosť sa nachádza v nesmiernom úpadku. Môžeme si ho ilustrovať jedným, možno banálnym, ale výstižným príkladom, poukazujúcim na hlboký hodnotový prepad, ku ktorému došlo v pomerne krátkom časovom horizonte 10 –15 rokov.

Keď sme sa totiž pred 10 – 15 rokmi spýtali nejakého malého dieťaťa, čo robí jeho otec, spravidla odpovedalo: Môj otec je murár, lekár, šofér, učiteľ a podobne. Inými slovami, zaoberá sa činnosťou, ktorou prináša do spoločnosti určité užitočné hodnoty.

Keď však túto otázku položíme menším deťom dnes, mnohé z nich odpovedia: Môj otecko zarába peniažky. O čom to svedčí?

O nesmierne hlbokom posune smerom nadol, v ktorom sa pre mnohých ľudí stáva nepodstatným vytváranie užitočných hodnôt pre spoločnosť, ale za jednu a jedinú hodnotu považujú iba peniaze. Peniaze, ktoré sa koniec koncov dajú získať aj inak, ako poctivou prácou. Len nech sú a nech ich dosť.

Uvážme však, že ak sme takto hodnotovo hlboko posunuli smerom nadol v pomerne krátkom časovom rozmedzí 10 – 15 rokov, čo dokážu deti svojim pozorovacím talentom reflektovať v jednej jedinej výstižnej vete, ako hlboko asi duchovne upadlo ľudstvo v dlhšom časovom horizonte 30. 40. 50., alebo 70. rokov?

Iba postupné zužovanie duševného obzoru, ktoré kráča ruka v ruke s takýmto katastrofálnym duchovným pádom nám neumožňuje vnímať jeho hroznú hĺbku. To je tiež dôvod, prečo mnohí ľudia odmietavo krútia hlavami, ak sa im začne niečo hovoriť o duchovnom úpadku.

Väčšina z nich totiž spravidla vníma veci iba povrchne a preto, vidiac pred sebou najmodrenejšie autá, neobmedzené možnosti cestovať, krajšie bývanie, internet a iné technické vymoženosti a ešte mnoho iného, na základe trblietavého lesku týchto vonkajších vecí nie sú jednoducho ochotní pripustiť, že by to snáď mohlo byť až také zlé. Naopak, oproti minulosti sa im to javí ako pokrok.

Ak sa však pozrieme na veci trošku hlbšie pod povrch, nemožno si nevšimnúť onen spomínaný, obrovský hodnotový prepad v každodenných medziľudských vzťahoch a to vo všetkých oblastiach života. Ľudia síce kedysi mali hmotne naozaj menej, ale boli oveľa srdečnejší, vzájomne ústretovejší a ochotní si pomôcť, jednoducho povedané, boli oveľa lepší. Za hmotný pokrok platíme príliš vysokú daň, ktorou je strata ľudskosti. Je potom naozaj takýto pokrok možné vôbec nazvať pokrokom?

Áno, ľudská civilizácia budí pri povrchnom pohľade zdanie rozkvetu, ale vo svojom vnútri je zasiahnutá rozkladom, nadobúdajúcim doslova tragické rozmery. Naša civilizácia sa v skutku podobá nabielenej, honosnej a majestátne navonok pôsobiacej hrobke, ktorá je však vo svojom vnútri plná hniloby a najrôznejšej nečistoty.

Tak napríklad konkrétne školstvo sa stalo iba bezduchým vymývaním mozgov informáciami, z ktorých sa v praktickom živote využije iba zlomok. Zdravotníctvo sa zvrhlo na tupé potláčanie dôsledkov, bez poznania skutočných príčin. Jeho osobitou kapitolou je farmaceutický priemysel, ktorého úlohou v skutočnosti nie je liečiť a vyliečiť, ale čo najdlhšie udržiavať pri živote potencionálnych klientov, ktorí sa nastavením na určitý druh udržiavacej „liečby“ stávajú istým zdrojom príjmov po celý ich ďalší život.

Ale poďme ďalej: Bankovníctvo sa snaží bezpracne zarobiť čo najviac tým, že sa iným požičiavajú požičané peniaze. Podnikateľská sféra je skrivená snahou väčšiny takzvaných podnikateľov vyžmýkať zo svojich zamestnancov čo najväčší výkon za čo najmenej peňazí. Právne služby sa stali sofistikovaným zlodejstvom, kde sa namiesto službe pravde a spravodlivosti slúži tomu, kto viac zaplatí. A tak ďalej a tak ďalej. Pokrivené, znetvorené a základného rozmeru človečenstva sú v skutočnosti a vo svojej skrytej vnútornej podstate zbavené všetky odvetvia ľudskej činnosti. Takéto niečo je však istou cestou do záhuby.

Ako teda zastaviť tento úpadok a nasmerovať spoločnosť nahor? Ja osobne vidím dve cesty. Prvou z nich je cesta osvieteného vládcu. Nie je tomu totiž tak dávno, kedy sa Tomáš Garique Masaryk snažil vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích. A ak odhliadneme od všetkých chýb, ktoré sa v danom období urobili, úplne rovnaké tendencie mal aj prvý Slovenský štát.

Snažiť sa vybudovať spoločnosť na rešpektovaní Zákonov Božích! To je čosi nevídaného a v dnešnej dobe priam neuveriteľného! Žiaľ, odvtedy ľudstvo nesmierne hlboko duchovne upadlo, takže je skutočne otázkou, nakoľko reálnou je objavenie sa osvieteného vládcu v dnešnej dobe. Každopádne ale táto možnosť zostáva naďalej jednou z možností.

Druhou, omnoho reálnejšou cestou je cesta zdola, spočívajúca v žití skutočných, pravých a budujúcich hodnôt, ako je spravodlivosť, česť, ľudskosť, srdečnosť, ústretovosť a snaha pomáhať iným. Jedine život v súlade s týmito hodnotami môže totiž, ako to jediné, zastaviť súčasný úpadok spoločnosti a nasmerovať ju nahor.

Lebo aj napriek spomínanému úpadku, ktorý zhubne zasiahol všetky odvetvia ľudskej činnosti, v každom z nich sa predsa len nachádzajú ľudia, ktorí dokázali zostať vnútorne verní vyššie spomínaným ideálom. Ľudia, ktorí sa cítia sa vo svojom okolí osamotení, pretože sa nemôžu stotožniť s tým, čo sa deje vôkol nich.

Sú to ale práve oni, čo tušia veľkú pravdu, spočívajúcu vo fakte, že iba život, v ktorom sa ľudia riadia vyššími hodnotami, môže nasmerovať spoločnosť k výšinám, k skutočnému, reálnemu a dlhodobo udržateľnému rozvoju a pokroku. Že jedine takýto život má skutočný význam a skutočnú hodnotu.

Áno, je to presne tak! Spravodlivosť, česť, ľudskosť a snaha pomáhať iným majú pre vzostup spoločnosti omnoho väčší význam, ako ten najprevratnejší vedecko technický rozvoj bez elementárnych mravných zásad.

A ak sa život podľa vyššie spomínaných, morálnych zásad spojí s poznaním Zákonov stvorenia, takéto vzájomné prepojenie vytvorí pevný základný kameň novej, zdravej, prosperujúcej a trvalo sa rozvíjajúcej spoločnosti. Pod poznaním Zákonov stvorenia nie je však myslená príslušnosť k nejakej konkrétnej cirkvi, alebo inej duchovnej organizácii. Je tým myslené objektívne, jasné a vecné poznanie Zákonitostí, ktoré hýbu univerzom.

Jednoducho povedané, obrodenie našej spoločnosti, obrodenie každého jednotlivého odboru ľudskej činnosti spočíva v rukách jednotlivcov, ktorí sú ochotní žiť svoj život podľa vyšších morálnych zásad. Z nich, z týchto jednotlivcov sa totiž skladá spoločnosť. Čím ich bude viac, tým bude spoločnosť lepšia a zdravšia. Je to naozaj veľmi jednoduché.

V súvislosti s hospodárskou krízou odznelo napríklad z úst mnohých politikov, dokonca na tých najvyšších postoch a nie len u nás, ale aj v zahraničí, že súčasná kríza je predovšetkým krízou hodnôt. To je skutočne pravda!

Ako sa ale táto kríza na celom svete vo všeobecnosti rieši? Iba čisto ekonomickými a hmotnými opatreniami, napríklad šrotovným a podobne. To znamená, dielčím, nekomplexným a teda nedostatočným spôsobom.

Ak je totiž dnešná kríza naozaj krízou hodnôt a ak by bol vskutku záujem o jej komplexné a úspešné riešenie, toto riešenie by malo vyplynúť z veľkej celonárodnej diskusie o nevyhnutnej zmene hierarchie hodnotového rebríčka spoločnosti. Lebo práve tie hodnoty, ktoré sme doposiaľ uznávali a preferovali krízu v skutočnosti spôsobili.

K niečomu podobnému však nikde na svete nedošlo. Všetky opatrenia proti kríze boli iba ekonomické a svet vo všeobecnosti ďalej žije a verí tým hodnotám, ktorým veril a ktorým žil doposiaľ. A hoci ekonomické opatrenia môžu priniesť určité čiastočné, či už krátkodobé, alebo hoci aj dlhodobejšie riešenia, podobný prístup je v podstate iba zárodkom novej, budúcej a pravdepodobne ešte omnoho väčšej krízy.

Na teraz nám teda naozaj nezostáva nič iného, ako spomínaná cesta zdola, ktorá však ani zďaleka nie je tak bezvýznamná a tak bez možnosti vplyvu na dianie v spoločnosti, ako by sa mohlo zdať. Veď napríklad i Kristus, ktorý chcel svojim učením taktiež obrodiť vtedajšiu spoločnosť, nešiel cestou zhora, čiže cez elity a vládne posty spoločnosti, ale považoval za omnoho efektívnejšiu cestu zdola, vedúcu cez prostých a jednoduchých ľudí, ktorí by svojim osobným, čestným a spravodlivým životom dokázali obrodiť spoločnosť zdola. Táto cesta je aktuálnou i dnes. Treba ňou iba vykročiť.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Ľudské strhávanie pojmu svätý


Prečo sa pápežovi hovorí svätý otec? Prečo nie duchovný, alebo cirkevný, ale rovno svätý? Veď počas života nemôže byť nikto svätý, alebo áno? Kým človek žije, môže sa dopustiť ešte rôznych činov a až po jeho smrti možno určiť, či ho vyhlásiť za svätého, alebo nie?

Odpoveď:

Vaše cítenie v súvislosti s nevhodným používaním pojmu „svätý“ je správne. Tento pojem totiž v skutočnosti neprináleží nikomu inému, ako samotnému Stvoriteľovi. Len on je naozaj svätý v pravom slova zmysle. Používanie spomínaného pojmu v akejkoľvek inej súvislosti je preto neoprávnené a nesprávne.

Žiaľ, takéto niečo je výsledkom všeobecného strhávania všetkých pojmov smerom nadol, pretože ľudia prestávajú čoraz viacej vnímať jemnejšie, vyššie súvislosti bytia a stávajú sa stále materialistickejšími, čiže čoraz viacej orientovanými iba na hmotné. No a toto ich postupné zužovanie duševného obzoru potom spôsobuje i postupné strhávanie, krivenie a spozemšťovanie pojmov, ktoré boli pôvodne určené na vyjadrenie a uchopenie reality, súvisiacej s vyšším, duchovným rozmerom bytia.

Takto bol teda nadol strhnutý i pojem „svätý“, ktorý v skutočnosti vždy patril a vždy aj bude patriť jedine Stvoriteľovi samotnému a ktorý ľudia začali neoprávnene a doslova rúhavo používať v súvislosti so sebou samými. Pojem „svätý“ otec je teda v súvislosti s pápežom veľmi nešťastný, pretože v skutočnosti je len jeden jediný Svätý Otec, ktorý tróni vysoko nad našou zemou

Ľudia, ktorí si zachovali určitú mieru čistého cítenia tieto skutočnosti podvedome vnímajú a pri zneužívaní, spozemšťovaní a krivení vysokého pojmu „svätý“ sa v nich ozýva tichý vnútorný nesúhlas, ktorý je plne oprávnený.

Druhou otázkou, s týmto problémom bezprostredne súvisiacou je vyhlasovanie určitých ľudí cirkvou za „svätých“. Inými slovami za takých, ktorí boli už počas svojho pozemského života Stvoriteľovi zvlášť milí a ktorí sa preto po svojej smrti, podľa názoru cirkevných predstaviteľov, celkom určite dostali do raja, kde môžu orodovať za ostatných ľudí priamo u Pána.

Za prvé, týchto ľudí nemožno v nijakom prípade nazvať „svätými“. Prečo, o tom bola reč vyššie.

Za druhé, niečo podobného je domýšľavým osobovaním si práva, ktoré ľuďom vôbec nepatrí. Lebo o tom, kto vojde do raja predsa nemôžu rozhodovať a ani v skutočnosti nerozhodujú ľudia. Rozhoduje o tom jedine Stvoriteľ, alebo lepšie povedané, jeho dokonalé Zákony, reprezentujúce jeho Vôľu. Jedine neochvejné Zákony Božie teda rozhodnú, či niekto z ľudí vstúpi do raja, alebo nie.

Doslova absurdnou, smiešnou, ba až rúhavou je preto predstava nejakej cirkevnej komisie, ktorá má moc určovať, posudzovať a hlasovať o tom, či je už niekto po svojej smrti v raji, alebo nie. Takéto niečo je predsa stavanie sa nad Vôľu Božiu! Malí pozemskí ľudkovia si vo svojom velikášstve a domýšľavosti dovoľujú určovať to, čo prináleží iba Stvoriteľovi, pred ktorého Vôľou sú naopak povinní sa skloniť a naučiť sa ju rešpektovať.

Musíme sa teda naučiť Vôľu Božiu rešpektovať a nie jej niečo diktovať. Tí, ktorí si takéto veci vo svojej domýšľavosti dovoľujú, nikdy správne nepochopili podstatu slov: „Buď Vôľa Tvoja, ako v nebi, tak i na zemi“, aj keď tieto slová každodenne mnohokrát odriekajú.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Polovičná pravda evolučnej teórie


V tvorivom procese hmotnosti pôsobia dve sily: bytostná a duchovná. Pod pojmom bytostné treba rozumieť prírodno – živelno – zvieracie a pod pojmom duchovné, ľudský duchovný činiteľ.

Bytostné sily formovali hmotnosť od samého počiatku vzniku vesmíru až do chvíle, keď dospel vývoj v postupnej evolúcii od najnižších foriem života až k najvyššie vyvinutému zvieraťu, ako to správne vypozoroval Darwin.

Najvyššie vyvinutým, takzvaným inteligentným zvieraťom, ktoré žilo na zemi pred miliónmi rokov, dospel teda vývoj spomínaného bytostného druhu k svojmu najvyššiemu vrcholu, akého bol tento druh schopný. Ďalej sa už bez určitého vyššieho podnetu nebol schopný sám vyvíjať, takže by napokon nevyhnutne muselo dôjsť k určitej stagnácii a nakoniec k úpadku.

No a toto bol bod, v ktorom došlo k rozhodujúcemu zlomu v evolučnom vývoji na našej planéte. V tejto chvíli totiž, na najvyššom vrchole vývoja bytostného, začal do diania v hmotnosti vstupovať druhý spomínaný prvok a síce ľudsky – duchovné.

V praxi to vyzeralo tak, že po akte plodenia dvojice inteligentných zvierat a následnom tehotenstve sa do telíčka novo vznikajúceho jedinca už nevtelila zvieracia duša, ale nevedomý ľudský duchovný zárodok, túžiaci po seba uvedomení. Tieto ľudské duchovné zárodky v ďalšom vývoji postupne zušľachťovali pôvodne zvieraciu formu svojho tela až do súčasnej, ľudskej podoby.

Darwin mal teda pravdu iba z polovice. Naše fyzické telo skutočne pochádza z postupného evolučného vývoja a je teda bytostne zvieracej podstaty. Avšak na najvyššom vrchole vývoja bytostného sa do tohto tela vtelil ľudský duchovný zárodok, ktorý ho postupne zušľachťoval a dal mu ľudskú formu.

V tomto poznaní teda spočíva rozriešenie určitého vnútorného nesúhlasu ľudí s tým, že pochádzajú z opice. Ich vnútorný nesúhlas je akýmsi tušením, že to predsa len bude nejako inak. Fyzicky je to pravda, ale vnútorne to pravda nie je, pretože vnútorné jadro človeka pochádza z Ducha, z duchovnej ríše a je teda vnútorne úplne inej podstaty, ako zviera.

V tomto bode sa teda Darwin zásadne mýlil, pretože podľa Zákonov univerza nie je jednoducho možné, aby došlo k zmene jedného druhu na druhý a síce, druhu bytostného na druh duchovný. Každý druh zostáva v sebe pevne uzavretý, bez možnosti prekročenia vlastných hraníc. Zo zvieraťa sa teda v nijakom prípade nemôže stať človek. Ich vzájomná, vnútorná druhová rozdielnosť to nepripustí.

Bytostné, čiže prírodno – živelno – zvieracie teda na zemi vopred pripravilo všetko – všetky prírodné podmienky na príchod človeka, ktorý sem prišiel, ako hosť. Z tohto dôvodu sa preto musí ako hosť aj správať, čo znamená, že by mal mať v úcte svojho hostiteľa, že by ho mal podporovať a zveľaďovať.

Človek sa však drzo a spupne obrátil voči vlastnému hostiteľovi, čiže voči všetkému bytostnému a začal ho ničiť, zotročovať a drancovať. Napriek všetkej zdanlivej sile ľudstva zostáva však toto prírodno – živelno – bytostné vždy silnejšie, ako ľudia. Ak sa preto človek v najbližšej dobe vo svojom chovaní a prístupe v tomto smere nezmení, príde nakoniec čas, kedy hostiteľ jednoducho zmätie z povrchu zemského hosťa, ktorý sa ako hosť odmietol správať. Ale to je už celkom iná téma.

M.Š. spolupracovník časopisu „Pre Slovensko“
http://www.pre-slovensko.sk

Nahota – vzostup a pád!


Miera studu a telesnej hanblivosti je mierou výšky skutočnej, vnútornej hodnoty človeka. Čím ušľachtilejší je vnútorný život jednotlivca, tým intenzívnejšie je ním pociťovaná potreba adekvátneho zahalenia vlastného tela.

História našej civilizácie a jej postupné duchovné dozrievanie je v podstate históriou postupného telesného zahaľovania, ktoré presne kopírovalo mieru dosiahnutej duchovnej zrelosti.

Skôr, ako sa z tohto uhľa pohľadu pozrieme na dejiny ľudskej civilizácie treba zdôrazniť, že si pri tom nebude možné nevšimnúť rôzne odchylky a úchylky, ktorých bolo v každej dobe viac, ako dosť. Z tohto dôvodu treba mať na zreteli predovšetkým hlavný vývojový prúd, predsa len vykazujúci postupný a plynulý vzostup až zhruba do konca 19. a začiatku 20. storočia. Po ňom žiaľ nasledoval strmhlavý pád. Tento všeobecný duchovný úpadok ľudstva sa opäť primeraným spôsobom odzrkadlil v prístupe k odievaniu.

Na začiatku svojho vývoja boli teda ľudia nahí podobne, ako zvieratá. To ľudské v nich sa však veľmi rýchlo prejavilo potrebou určitého zahalenia sa, ktoré nebolo podmienené iba poveternostnými podmienkami.

I v súčasnosti sa na našej planéte nachádzajú takzvané primitívne, alebo prírodné kmene, ktoré vo svojom vývoji ustrnuli na tomto stupni. Ich duševný obzor, celkový rozhľad a chápanie sveta sú priamo úmerné ich názorom na odievanie a potrebu telesného zahaľovania. Chodia takmer nahí, alebo úplne nahí, čo je dokonalým vonkajším obrazom stupňa ich reálnej duchovnej zrelosti, totožnej s rannými štádiami vývoja ľudstva.

Vo všeobecnosti však duchovné dozrievanie kráčalo predsa len postupne dopredu a ľudia, žijúci v rôznych dávnych civilizáciách sa začali čoraz viacej zahaľovať. Honosnosť odevu bývala neraz prejavom výšky spoločenského postavenia. Napríklad v starovekom Egypte chodievali nahí iba otroci. V Ríme boli zase členovia vyšších spoločenských vrstiev odetí v bohatých tógach, niekedy až doslova umelecky riasených.

Duchovný vzostup ľudstva však nešiel takými ideálnymi cestami, akými ísť mal a to bol dôvod, prečo sa v každom historickom období nachádzali určité viac, alebo menej badateľné, nezdravé odchylky od prirodzeného a zdravého vývoja. Jednou z nich, ktorú je potrebné zvlášť spomenúť, je zobrazovanie nahého ľudského tela v mnohých sochárskych, alebo maliarskych dielach. Tieto, celkom konkrétne umelecké diela tým nesplnili svoje poslanie povznášať a zušľachťovať spoločnosť. Naopak, brzdili ju v jej duchovnom rozmachu a strhávali ju nadol i keď umenie ako celok, odhliadnuc od spomínaných výstrelkov, sa až donedávna vyvíjalo správne.

Ale vráťme sa späť ku každodennému životu a k očividnému, historicky dokazateľnému faktu potreby čoraz kultivovanejšieho odievania a teda zahaľovania ľudského tela. Svoj vrchol v tomto smere dosiahol vývoj v takzvanej viktoriánskej móde konca 19. a začiatku 20. storočia, kedy ženy chodili v šatách s dlhými sukňami a rukávmi, bez náznaku akéhokoľvek výstrihu. Takto chodievali odeté ešte naše prababičky.

Vývoj každého druhu, teda i duchovný, však môže smerovať dvomi cestami. Buď neustále nahor, k Svetlu a ušľachtilosti, alebo, bez prijatia a akceptovania určitých nových duchovných impulzov, môže zrazu dôjsť k úpadku a ceste nadol.

Žiaľ, presne toto sa prihodilo pozemskému ľudstvu, ktoré vo svojej zaujatosti iba čisto hmotnými vecami prehliadlo jeden z veľmi významných duchovných podnetov a tým prakticky odbočilo z cesty vedúcej nahor. Duchovne začalo okamžite výrazným spôsobom upadať, čo sa očividne ihneď prejavilo i vo vzťahu k potrebe kultivovaného zahaľovania vlastného tela. Od určitého bodu sme duchovne začali smerovať priam strmhlav nadol a tomu zodpovedali a zodpovedajú všetky tendencie čoraz väčšieho telesného odhaľovania.

Sukne sa začali skracovať, výstrihy prehlbovať a vo svojom duchovnom páde to ľudia považovali za niečo priam revolučné. Móda, film, reklama, časopisy a internet sú dnes plné telesnosti a nahoty, ktorej zobrazovanie je výsledkom spomínaného duchovného úpadku. Tento kult nahoty však veľmi nepriaznivým spôsobom vplýva na spoločenské vedomie a strháva ľudstvo čoraz nižšie a nižšie.

V súčasnom bahne nemravnosti sa samozrejme veľmi rýchlo vyrojili rôzne pseudofilozofie s duchovným podtextom, snažiace sa obhájiť daný stav, alebo ho bagatelizovať tézami, ako napríklad, že vraj čistému je všetko čisté, alebo že naše telo nie je samo o sebe nemravné, ale nemravnými sú iba naše myšlienky a preto ak si spravíme poriadok v myšlienkach, môžeme pokojne chodiť hoci aj nahí.

Do protikladu k tomu však postavme známe slová: „A neuveď nás do pokušenia!“. Z nich možno vyvodiť, že nakoľko na zemi žijú ľudia rôznych úrovní duchovnej zrelosti, nikto z nás nemá právo uvádzať do pokušenia iných. Nemá právo strhávať nadol a do nemravnosti ostatných a to ani vtedy, ak by on sám bol snáď natoľko čistý, že by ho vôbec neznepokojovala jeho vlastná nahota, alebo nahota druhých ľudí.

Duchovne zrelý človek, človek skutočne na výške však nikdy nebude jednať takýmto spôsobom, ale naopak, svojim správaním a spôsobom odievania poslúži iným ako vzor a dobrý príklad. Či už ako muž, alebo ako žena.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz

Je Písmo Sväté naozaj sväté?

Súčasní veriaci sa pozerajú na evanjeliá, ako na niečo svätého, ako na bezvýhradnú autoritu, o ktorej sa nediskutuje a o ktorej nemožno pochybovať.

Ak sa ale vecne a nezaujato pozrieme na evanjeliá, sú to v podstate spisy, ktoré vznikli veľmi mnoho rokov po udalostiach, ktoré sú v nich opisované a tento veľký časový odstup sa do určitej miery nepriaznivo odzrkadlil na autentickej kvalite spomienok na oné dávne udalosti. Veď si len predstavme samých seba, nakoľko hodnoverne a detailne by sme asi opisovali nejaké udalosti, ktoré sme prežili pred mnohými rokmi.

Druhou zásadnou skutočnosťou je, že ak by boli tieto spisy naozaj „Písmom Svätým“, nemohli by sa v nich nachádzať určité protirečenia, či zásadne iné pohľady na jednu a tú istú vec.

Tieto protirečenia a iné, odlišné pohľady učeníkov na udalosti a náuku Mesiáša však vznikli preto, lebo evanjeliá sú čisto osobnou interpretáciou udalostí spred mnohých rokov. Interpretáciou, založenou na osobnom pochopení, vnímaní a prežívaní jednotlivých evanjelistov. Presne tak, ako je tomu vždy, keď dvaja ľudia opisujú tú istú udalosť a to ešte s odstupom mnohých rokov. Pohľad dvoch ľudí na tú istú vec nebýva totiž nikdy rovnaký a celkom zákonite sa viac, alebo menej odlišuje.

Uveďme si konkrétny príklad, týkajúci sa známych slov: „Čo zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

Matúš použil tieto slová v súvislosti s osobou Petra a síce vtedy, keď Peter ako prvý spoznal v Ježišovi Syna Božieho. Celkom konkrétne to znie takto: „Ty si Peter (Skala), a na tejto skale vystavím svoju cirkev, a brány pekelné ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od kráľovstva nebeského, a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané i na nebi, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané i na nebi“.

Oproti tomu ale napríklad Marek a Lukáš slová o rozväzovaní a zväzovaní v súvislosti s Petrovým primátom vôbec neuvádzajú

No a je naozaj veľmi zaujímavé a dosť protirečivé, že samotný Matúš použil tieto slová vo svojom evanjeliu aj niekde inde a to v úplne inej súvislosti a inom kontexte. A síce, v kapitole s názvom „Bratské napomenutie“:

„Keby sa teda tvoj brat prehrešil proti tebe, choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami! Keď ťa počúvne, získal si svojho brata. Keď ťa však nepočúvne, priber si ešte jedného, alebo dvoch, aby výpoveď dvoch, alebo troch svedkov všetko potvrdila. Keby ani tých nepočúvol, tak to povedz cirkvi, a keby ani cirkev nepočúvol, zaobchádzaj s ním ako s pohanom a mýtnikom.

Veru, hovorím vám, čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané i na nebi a čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané i na nebi.“

Položme si teraz otázku, v akom kontexte boli slová o rozväzovaní a zväzovaní použité správne? Či iba v súvislosti s Petrom – či je to teda iba výsada jeho osoby, čo však Marek a Lukáš neurobili, alebo ich máme chápať v širšej, všeobecnej súvislosti, ako schopnosť každého človeka, vzťahujúcu sa na odpustenie, či neodpustenie nášmu blížnemu? Odpustenie alebo neodpustenie, ktorého dôsledky nemajú dosah iba čisto pozemský, ale toto pozemské presahujú.

Ak celú vec sami hlboko precítime a ak sa ešte navyše oprieme o znalosti Zákonov, fungujúcich vo stvorení, musí nám byť jasné, že slová o zväzovaní a rozväzovaní na zemi i na nebi majú všeobecnú platnosť. To znamená, že je to zakódované v schopnostiach a možnostiach každého človeka.

Spomínaná všeobecná zákonitosť sa preto nemôže v nijakom prípade vzťahovať iba na jedného, jediného človeka, čiže na Petra, ako to mylne uviedol Matúš na základe svojho vlastného, nesprávneho pochopenia. Ani Lukáš ani Marek takéto niečo v súvislosti s Petrovým primátom totiž vôbec nespomenuli.

Uvedené fakty by teda mali byť pre nás pádnym dôkazom toho, že evanjeliá nie sú nedotknuteľným Písmom Svätým v tom zmysle, v akom sa na ne pozerá väčšina veriacich dnes. S niečím podobným by nesúhlasili ani samotní evanjelisti.

Ako všetko ľudské sú totiž tieto spisy poznamenané mierou osobného porozumenia a pochopenia jednotlivých autorov. A o tom, že toto ich chápanie nebolo vždy dostatočné, takže si bol nad ním neraz nútený povzdychnúť aj ich Majster, o tom predsa možno nájsť i zmienky v jednotlivých evanjeliách.

Určite tu neobstojí ani známa argumentácia, že vyliatím Ducha Svätého sa zrazu stali učeníci priam zázračným spôsobom všetko plne chápajúcimi. Ak totiž niekto isté veci nedostatočne chápe aj keď sa pomerne dlhý čas pohybuje v osobnej, bezprostrednej blízkosti pozemského vtelenia živého Boha, čo predstavuje najväčšie možné priblíženie sa Boha k človeku, je doslova ilúziou myslieť si, že by mohlo jestvovať ešte niečo väčšieho, čo by mohlo jeho mieru chápavosti nejakým zázračným spôsobom náhle výrazne zvýšiť.

V jednom z Pavlových listov, v známom Hymne na lásku je uvedené: „Poznávame len z časti a len z časti prorokujeme“.

Čo znamenajú tieto slová, napísané Pavlom mnoho rokov po zoslaní Ducha Svätého na Turíce, na základe ktorého považuje cirkev apoštolov za neomylných a ich slová za „Písmo Sväté“?

Sám Pavol, ako je zachytené v jeho vlastných, vyššie uvedených slovách, si o sebe v žiadnom prípade nemyslel, že je neomylný, ale naopak, veľmi kriticky vnímal svoju vlastnú nedokonalosť v chápaní vysokých právd.

Nie je preto správne, pozerať sa na evanjeliá, ako na nejaké neomylné „Písmo Sväté“, ako sa to robí dnes, ale treba v nich vidieť iba to, čím skutočne sú – treba v nich vidieť nesmierne cenné, autentické dokumenty, pochádzajúce od ľudí, ktorí osobne poznali Ježiša Krista, alebo dokonca od ľudí, ktorí Ježiša nikdy osobne nepoznali, ako napríklad sám Pavol. V každom prípade sú to však dokumenty, poznačené mierou zrelosti a pochopenia Kristovho učenia ich jednotlivými autormi. Skutočným Písmom Svätým by boli iba vtedy, keby ich napísal samotný Ježiš.

Áno, toto treba zvlášť zdôrazniť. Písmom Svätým, ktoré by sme mohli plne akceptovať v tomto zmysle by boli evanjeliá iba jedine vtedy, keby ich napísal Ježiš. Takýto je zdravý a reálny pohľad na vec.

Podobných spisov a dokonca evanjelií jestvuje v skutočnosti omnoho viac, ako ich bolo nakoniec zaradených do Nového zákona. Toto je tiež kapitola sama o sebe, pretože výber toho, čo bude, alebo nebude zaradené medzi „Písmo sväté“ robili ľudia o niekoľko stáročí neskôr na základe vlastného úsudku. To, čo bolo potom kanonizované sa stalo „Písmom Svätým“ a to, čo kanonizované nebolo, zostalo iba historickou výpoveďou ľudí tej doby.

M.Š. priaznivec stránky : www.ao-institut.cz